Čakala som na teba, aj keď som vedela, že neprídeš. Stála som na nefunkčnej vlakovej stanici, kde už roky neprichádzal vlak, ale ja som verila, že príde zmena. Kvôli mne… Naozaj? Svet sa pre jednu osobu nezmení, môžem zmeniť svoj svet, avšak nie niekoho iného. Žiaden vlak nepríde, žiadna správa nepríde. Časť vo mne je s tým zmierená. Už som unavená z čakania na vlak, odchádzam zo stanice… Sadám si na neďalekú lavičku. Rozhliadam sa okolo. Prechádzajú okolo mňa ľudia, niektorí si ma ani nevšimnú, iní na mňa hľadia a snažia sa precítiť môj pohľad. Môj pohľad každým len prechádza… Premýšľam. Nad tebou, nad sebou, nad tým, ako uzatvoriť to nekonečné čakanie.

Zrazu si ku mne prisadne postarší muž. Pýta sa ma, čo tu tak smutne sedím. Rozhodla som sa, že mu porozprávam o vlaku, na ktorý už niekoľko rokov čakám. Ako som sedela na neďalekej stanici a čakala, avšak nielenže nik neprichádzal, ani len vlak neprešiel okolo. A ja som sa tam len pozerala na nefunkčnú blikajúcu tabuľu s nápisom meškanie. Verila som, že naozaj má len meškanie. Tabuľa by sa predsa nemala mýliť. 

unsplash.com

Muž sa ma spýtal, kam som tým vlakom vlastne chcela ísť…

Zamyslela som sa… Kam som chcela vlastne ísť? Usmiala som sa a povedala, že nie vždy musíme poznať cieľ, pokiaľ vieme, aká je cesta. Chcela som len nasadnúť a ísť, možno do nekonečna a možno na ďalšej zástavke vystúpiť. Nechcela som riešiť cieľ, lebo o tom to nie je a nikdy nebolo. Pre mňa bolo to najdôležitejšie hlavne nasadnúť a nechať sa unášať… Pocitmi, pokojom, láskou, nádejou. Lenže ten vlak nechodí. Meškanie je stále rovnaké, či prejde minúta, či hodina. Stále ukazuje rovnaké číslo… 12 minút a 4 sekundy. 

A čo ti bráni v tom, aby si nečakala na vlak, ale rozhodla sa ísť pešo? Opýtal sa ma.
Zosmutnela som… Nič mi v tom nebráni, avšak v tom vlaku mal byť niekto, na koho som čakala, s kým som sa chcela vybrať na cestu do neznáma.
Si si istá, že v tom vlaku, vôbec bol či je? Si si istá, že aj on chcel vydať na tú cestu s tebou? Si si istá, že už nemá pri sebe niekoho, kto cestuje s ním? Si si istá, že si čakala na správny vlak? Roky týmto smerom, na tej stanici neprešiel žiaden vlak. Tabuľa bliká pre každého iné číslo, iné meškanie. Je pravdepodobné, že to číslo, čo si videla, znamená, že toľko meškáš ty, nie vlak. Mrzí ma, že zrovna ja ti to musím povedať, ale on pravdepodobne na ten vlak nikdy nenastúpil. Pravdepodobne ho ani nestihol, pravdepodobne nikdy ani neprišiel na stanicu. Možno si uvedomil, že to bolo chyba, ale neprichádza, lebo ak niekto mešká niekam, kde chce byť, ver mi, dievča zlaté, ide ďalším vlakom, pripadne kráča pešo sám. So svojou batožinou, plnou pre neho ťažkých vecí, ktoré ti ale chce ukázať. Nesie ich so sebou. Rozhliadni sa… Vidíš ho?

unsplash.com

Nie, vidím len vás… a kto vlastne ste?

Som niekto, kto niekoľko rokov čakal na tej istej stanici, som niekto, kto sa rozhodol len čakať na vlak a dúfať, že sa možno aspoň meškanie na tabuli premení… Avšak číslo bolo každý deň rovnaké, 4 minúty a 11 sekúnd. Tak dlho som čakal, stále čakám… Moja nádej ma uź dávno opustila, ale veril som jej očiam, jej slovám, jej úsmevu. Veril som. Čakám ju tu. 

Viem, že na ten vlak nasadla, viem, že bola iná ako všetky doposiaľ. Viem… A i tak už prešli roky. Vravím si, že možno sa rozhodla ísť pešo… Možno. Vieš, moja hlava i srdce sú plné len otázok bez odpovedí, plné nádejí bez výsledkov, plné lásky bez bozkov, plné jej bez nej. 

Prečo ste jej nešli naproti? 

Čo ak by sme sa minuli? Čo ak ten vlak príde každú sekundu a ja tam nebudem? Čo ak kráča a ja vykročím inou cestou? A čo ak nenastúpila vôbec? Čo ak vôbec nekráča, čo ak sa rozhodla ísť úplne iným vlakom? A vy ste stratili roky čakaním na niekoho, kto ani len nepomyslel na to, že by mohol ísť za vami, kto nepomyslel na to, že možno vy na neho čakáte, kto nepomyslel na vás. Možno sa len pomýlila a nastúpila na úplne iný vlak a v ňom stretla niekoho a zabudla vystúpiť. Muž zosmutnel.

Obaja si odpovedáme a nachádzame riešenia na naše problémy, avšak ani jeden ich nevieme aplikovať do našich životov. V našich životoch je niečo, čo sa z dnešného sveta vytratilo, a to nádej. Nádej v lepšie konce, nádej v lásku. Postavila som sa a spýtala sa ho či nechce ísť so mnou na stanicu. Odpovedal, že ho už bolia nohy, že ho bolí srdce, že ho tie čísla všade naháňajú, že ho opúšťa nádej. 

unsplash.com

A láska? Spýtala som sa… 

Vtom sa postavil a povedal, tak poďme. Ako sme prichádzali, začuli sme vlak. To sa nám musí zdať, zrýchlili sme. Na tabuli neblikal nápis meškanie, ale prichádza do stanice. Moje srdce sa rozbúchalo. Pozreli sme sa na seba a teraz? Usmiali sme sa, avšak… Tá najdôležitejšia otázka znie, nastúpime či počkáme, kto vystúpi? Ja som chcela nastúpiť, on chcel čakať. 

A zrazu vlak prichádza. Zrazu ma ten muž chytí za ruku. Pociťujem záblesky jeho spomienok, jeho pocitov, jeho života. Zrazu vidím, ako tu celé roky sedel, ako sa pozeral na tabuľu s meškaním, ako sa prechádzal, ako čakal na mňa…

Si to ty? 

Pozrela som sa na neho so slzami v očiach… Kde si toľko rokov bol? Čakal som na teba. Zrazu vyjde dopravca a oznamuje, že vlak odchádza a máme posledné sekundy na to, aby sme sa rozhodli či nastúpiť. Ideš? Teraz, keď ťa držím mám odísť? Čakal som roky, tie roky ma poznačili, zmenili ma. Nastúp. 

Myslela som si, že nikdy neprídeš a ty si čakal. Sedeli sme vedľa seba a čakali na seba, boli sme tak zaujatí tabuľou s nápisom meškanie, že sme si nevšimli, že sedíme vedľa seba. Keď nás opustila na sekundu nádej a rozhodli sme sa, že už nebudeme čakať, tak sme sa zrazu uvideli. Ty si sa nevzdala nádeje, chcela si sa sem vrátiť, ja už som nevidel dôvod, presvedčila si ma, tak presviedčam teraz ja teba – nastúp do toho vlaku a uvidíš, kam ťa zavedie. Ver svojej intuícií, nevzdaj sa nádeje, ktorú si mala. Choď.

unsplash.com

So slzami v očiach, s rozochveným hlasom som nastúpila… 

Vlak sa pohol, pozerala som ešte na teba, až si sa stratil. Na tabuli som si všimla, nápis vlak odchádza. Blúdiac som kráčala po vlaku, bol prázdny. Sadám si na zem a začínam ľutovať, ako som sa rozhodla, keď vtom si ku mne na zem niekto prisadne. 

Ahoj, konečne som tu niekoho našiel, niekoľko hodín tú kráčam sám. Cez slzy som nevidela tvár, ktorá sa mi prihovárala. Podal mi vreckovku a povedal, že všetko bude v poriadku. Kým ja som si utierala slzy, povedal mi o tom, ako sa snaží dobehnúť jedno dievča, ktoré nechal odísť zo svojho života. Musel už niekoľkokrát prestúpiť, bežať, čakať, ale nevzdáva sa. Vraj má pocit, ako keby to trvalo roky, avšak jej pohľad, jej oči, jej úsmev mu za to stojí. Vraj urobil mnoho chýb, avšak kto je neomylný? A dúfa, že ju ešte dobehne. 

Zodvihla som hlavu. Naše oči sa stretli a zrazu naozaj všetko bolo v poriadku…

Bola ona tá, čo hľadala jeho?
Bol on ten, čo sa snažil dobehnúť ju?
Boli to oni, čo sa tak dlho hľadali?

Alebo to boli len noví ľudia, ktorým stačil jeden pohľad na to, aby pochopili, že sa celé tie roky hľadali a unikali si. Možno je to presne ten, na ktorého čakala, možno je to presne ten, v ktorého dúfala, možno ona je presne tá, ktorá mu unikala, ktorá nechodila a možno len sú to dvaja ľudia, ktorí boli v správnom čase na správnom mieste. Odpoveď netuším, ale jedno viem. Keď sa ich oči stretli, všetka minulosť, prítomnosť i budúcnosť sa zmenila. 

Autor: browneyes

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Nemôžem byť tou, ktorú miluješ

Coverphoto: Photo by Anya Batalova on Unsplash

Facebook komentáre