Vraj som chcela priveľa. Vraj som príliš rozmýšľala, priveľa cítila, často sa pýtala, málo mlčala. Vraj som mu bola neustále v pätách, vraj som ho dusila, vraj som si vymýšľala dôvody na hádky. Vraj som zničila všetko, čo mohlo byť pekné.
Tak mi to povedal.
Takto si ma zapamätal.
unsplash.com
A ja som mu uverila…
Nie hneď. Ale časom. Pretože ak ti niekto dlhodobo opakuje, že si problémom ty, začneš ten problém v sebe aj skutočne hľadať. Začneš prepisovať vlastné spomienky, kým sa z teba stane karikatúra osoby, ktorou si kedysi bola. Začneš sa báť seba samej. Ale vieš čo? Dnes už viem, že to tak nebolo.
Viem, že som bola len hlasná len vtedy, keď on podozrivo mlčal. Že som sa pýtala len preto, lebo som cítila, že mi v jeho slovách niečo nesedí. Že som túžila po istote tam, kde on nechával zámerne hmlu. Že som len chcela počuť to, čo mi nikdy nevedel povedať – úprimne a z očí do očí.
Nebol úprimný. Bol pohodlný…
A jeho pohodlnosť ho naučila hľadať vinu vždy mimo seba.
Aj keď zabúdal.
Aj keď klamal.
Aj keď ma zranil…
Vždy vedel otočiť všetko tak, aby som sa napokon ospravedlňovala ja. A tak som mu tie ospravedlnenia i dala… Za výčitky, ktoré boli opodstatnené. Za slzy, ktoré boli namieste. Za bolesť, ktorú mi spôsobil on, ale ja som ju vraj cítila zbytočne.
Ale raz mi došlo, že pravdu už nemôžem hľadať v jeho slovách…
Že moje pocity boli reálne. A že ak som v tom vzťahu niečo pokazila, bolo to práve to, že som ostala príliš dlho niekde, kde zo mňa robil vinníka len preto, že sa nevedel pozrieť do zrkadla.
Vraj som to bola ja, kto pokazil všetko. Ale nie…
Bol to on. Len to nedokázal priznať nahlas, no vo vnútri to veľmi dobre vedel. Niektorí ľudia totiž vedia zlyhať tak šikovne, že z tvojho zlomeného srdca spravia tvoju vlastnú chybu.
Coverphoto: pexels.com
