Boli chvíle, keď som sama sebe nerozumela. Keď som si nedokázala vysvetliť, prečo zostávam v niečom, čo mi viac ubližuje, než dáva. Viem, aká som bola. Bola som ženou, ktorá odpúšťa. Ktorá dáva ďalšie šance už len z princípu – len preto, že sa bála straty. Ženou, ktorá verí, že každá láska má šancu prežiť, ak sa jej dá dosť priestoru, trpezlivosti a obety. Toto boli moje presvedčenia. A práve tie ma takmer zničili.
pexels.com
Ale dnes viem, že som bola ženou, ktorá zabudla na seba…
Chcela som všetko napraviť. Tým, že odpustím, že potlačím svoju bolesť, že sa prispôsobím. Chcela som, aby sa všetko zmenilo, ale nevidela som, že som to bola ja, kto sa menil. Každým dňom som zabúdala, čo chcem, kto som, a čo všetko som ochotná obetovať len preto, aby som udržala lásku, ktorá si ma nevážila.
A tak som zabudla na seba…
Bol si súčasťou môjho života, no dnes viem, že si nebol môj domov. Chcela som, aby si ním bol. Aby si mi poskytol pocit bezpečia, opory a pochopenia. Ale ty si si len bral. Moje sny, moju silu, moju dôstojnosť. Zostával si ticho, keď som hovorila o tom, čo ma bolí. Tvoje slová možno chvíľami zneli láskavo, ale tvoja ľahostajnosť kričala pravdu, ktorú som nechcela počuť.
Dnes už viem, že to, čo som cítila, bolo skutočné. Že to, čo som do nás vložila, malo hodnotu. A preto som na seba hrdá. Nie za to, že som milovala teba, ale za to, že som mala odvahu milovať – celým srdcom, celou svojou bytosťou. Aj keď si mi nevracal to, čo som si zaslúžila, ja som stále dávala. Ale dnes viem, že dávať nestačí, ak ten druhý nevie prijať.
Odpúšťam si…
Odpúšťam si, že som sa nechala zraňovať. Odpúšťam si, že som dúfala tam, kde už nebolo nádeje. A odpúšťam si, že som sa stratila, aby som sa ti pokúsila priblížiť. Odpúšťam aj tebe. Nie preto, že si to zaslúžiš, ale preto, že ja si zaslúžim pokoj. Viem, že to, čo bolo medzi nami, ma niečo naučilo. Naučilo ma, že láska bez úcty nie je láskou. Že kompromis má hodnotu len vtedy, keď ho robia obaja. A že láska, ktorá ma núti zabúdať na seba, nie je hodná môjho srdca.
pexels.com
Dnes už nehľadám odpovede na otázky, ktoré ma kedysi trápili. Nezaujíma ma, prečo si nevedel byť pre mňa človekom, ktorého som v tebe hľadala. Nezaujíma ma, či si ma miloval aspoň trochu, alebo vôbec. Dnes viem, kto som. Som ženou, ktorá si uvedomila svoju hodnotu. Som ženou, ktorá už viac nepotrebuje tvoje uznanie, aby verila sama sebe.
Viem, že v sebe stále nosím jazvu…
Ale tá jazva už nie je prejavom bolesti. Je to pripomienka. Výstraha. A dôkaz toho, že aj keď som sa stratila, našla som sa znova. A tento raz sa už nestratím. Pretože láska, ktorá si odo mňa žiada, aby som obetovala svoju dôstojnosť, nie je láskou, ktorú potrebujem.
Coverphoto: pexels.com
