Mám sa rada. To áno. No neviem si odpustiť. Za všetko, čo som spravila a za všetko, čo som nespravila. Za všetko, čo som mohla, ale zmeškala som to. Za strach, ktorý ma dokáže aj dnes prekvapiť.
Chodím po svete vystretá s úsmevom na perách. Dvíham telefóny mojich kamarátov, o polnoci odpisujem na správy, robím psychológa, životného kouča, veštkyňu a miestami nahrádzam rodičov či súrodencov. V neposlednom rade frajerov, frajerky a niekedy aj manželov. Som tu. Väčšinou pre každého a vždy. Bez rozdielov. Lebo taká som. Mama ma asi dobre vychovala a ja neviem povedať nie.
Niekedy ma to vyčerpáva do špiku kosti. Počúvať tie životné príbehy, nevydarené vzťahy, neustále hádky, osočovanie, ohováranie aj vyhrážanie sa. Niekedy mám pocit, že už poznám každého. Že ma už nikto ničím nedokáže prekvapiť. Toľko osudov, ktoré držím v hlave, by naplnili aj jednu knihu.
tumblr.com
A niekedy sa medzi nimi ja sama stratím. Stratím sa vo víre príbehov, ktorých som iba pozorovateľ. Niekedy si poviem chvalabohu. Niekedy mi to príde ľúto. Že ja som tá, ktorá sa stále pýta. Tá, čo stále zachraňuje. Tá, čo sa zaujíma. A keď potom zavriem dvere bytu, zrazu som sama. So svojimi myšlienkami, pochybnosťami, obavami. Tak ľahko sa viem opustiť…
Neviem, prečo hrám túto hru sama so sebou. Neviem, prečo mám potrebu si niečo dokazovať. Prečo stále ľuďom ukazujem iba moju silnú stránku a tvárim sa, že mne nič nepodlomí kolená. Keby vedeli. Keby tak vedeli, čo všetko v mojej hlave nosím.
Ale asi to robím preto, že je to jednoduchšie. Jednoduchšie je zakrývať bolesť a neistotu, ako o tom hovoriť. Ako ukázať, že nie vždy som vysmiata, spokojná, vtipná a nabitá pozitívnou energiou. Lebo tá pozitívna energia ma vie miestami úplne opustiť.
Viem, že je to prirodzené, normálne. Viem, že človek je raz dolu a potom zas hore. Viem, že odo mňa nemôžu všetci očakávať, že budem len pozitívne naladená. No napriek tomu hrám tu hru dookola. Skrývam v sebe toľko emócií a dúfam, že mi z nich raz nevybuchne hlava. Ak by nastala situácia, že by som niečo nezvládla, malo by to asi katastrofické následky.
Možno som ako taká malá hracia skrinka. Navonok pekná, očarí ťa, ale miestami sa jej hudba zasekne. Už nevydáva zvuk. Ja prestanem vydávať zvuk, ak sa ma niekto niečo opýta. Ak sa niekto začne reálne zaujímať o to, čo všetko v sebe skrývam. Už je to dlho, čo veci v sebe dusím, skrývam, nenechám ich vyjsť na povrch. Možno je to tak lepšie. Pre mňa, pre ľudí v mojom okolí. Možno chcem byť ako hracia skrinka, ktorá všetkých očarí. Zatiaľ hrám. Snáď hrať neprestanem.
