Niekedy sa musím zamyslieť nad tým, prečo ľudia zostávajú v takzvaných nefunkčných vzťahoch alebo len tak medzi rečou utrúsia, že nemajú pravých priateľov, iba falošné tvory, ktoré sa im ozvú vtedy, keď niečo potrebujú. A oni s nádejou v očkách pre nich aj tak urobia prvé i posledné, aby sa dočkali len toho, že budú opäť zmietnutí zo stola ako prašivá omrvinka. Nie je mi z tejto predstavy dobre… O to viac, keď viem, že takýchto ľudí na svete vôbec nie je málo.
Viete… To, ako sa cítime, to, ako napredujeme, vo veľkej miere závisí od toho, s kým trávime svoj čas. Či ho len strácame, alebo využívame naplno. Či nás rozhovory s blízkymi nabíjajú energiou, alebo nás žmýkajú ako vechte, pretože sa musíme neustále obhajovať, ospravedlňovať a prispôsobovať. Či máme možnosť naplno sa vyrozprávať a povedať všetko tak, ako cítime, alebo musíme veľa vecí zakrývať, lebo vieme, že by sme sa nedočkali pochopenia.
unsplash.com
Či máme pocit, že by sa iní za nás hocikedy pobili, alebo sa v ich blízkosti musíme biť sami za seba…
Toto všetko sú možno zdanlivé maličkosti. Poviete si, že to na nás predsa nemôže mať veľký vplyv a je to len o osobnosti človeka, ako veľmi sa nechá zdeptať. Ale spýtam sa vás jednu vec… Zostávala by silná osobnosť s niekým, kto ju nerešpektuje?
Nie… Pretože vie, že to nemá zmysel. Pretože si uvedomuje, akú veľkú hodnotu má jej prítomnosť, a ak sa v jej okolí nenachádza nik, kto by to vedel oceniť, radšej odíde. Nie s plačom a s pocitom strachu v duši, pretože sa bojí samoty. Ale s pokojom a radosťou, lebo sa jej opäť raz podarilo zbaviť sa niekoho, kto v jej živote robil len neporiadok.
Nie je lepšia chvíľka úprimnej samoty ako falošná blízkosť?
Nemyslím si, že by nám bol dopriaty dostatok času na to, aby sme večne len počúvali výčitky a snažili sa „napraviť“ kvôli niekomu, kto nás nerešpektuje takých, akí v skutočnosti sme. Náš život naberie také odtiene, v akých sú schopní žiariť tí, ktorým venujeme svoj čas. Naše šťastie nevedome vkladáme do rúk ľudí, ktorí sú (ne)ochotní počúvať nás, ktorí (ne)veria nám a našim snom.
unsplash.com
No kým na to prídeme, môžeme si nahovárať, že náš život nestojí za nič. Avšak on má hodnotu… To len my strácame čas a nádej s niekým, kto po našom boku nemá čo hľadať.
Nechcem teraz nikoho nútiť, aby začal žiť samotárskym životom… Ale zároveň by som bol rád, ak by ste všetci zvážili, ktoré stretnutia vám rozžiaria tvár a ktoré ju zasa skrivia. Pretože či chceme, či nie… Stávame sa obrazom ľudí, ktorých vídame. A nie je to len klišé.
Coverphoto: Photo by Cristian Newman on Unsplash
