Aj ty máš pocit, že vôkol seba vidíš len šťastné usmievavé tváre? Úspešných ľudí, ktorým život vychádza tak, ako si ho naplánujú? Páry, ktoré sa nehádajú, ale žijú v harmonickom súlade – jedno telo, jedna duša?
Tiež sa ti niekedy zdá, že ty si jediná, ktorej niečo nevyjde? Ktorá zlyhala? Ktorá o niečo prišla, ktorá sa musí vyrovnávať so stratou, so svojou súkromnou prehrou? Tá, ktorá musí vstať a začať odznovu?
Niečo ti chcem povedať…
pexels.com
Nie si jediná. Ani náhodou. A vôbec sa za to nemusíš hanbiť, ani sa pýtať, prečo sa to deje práve tebe. Každý z nás je skúšaný životom, všetci musíme čeliť prekážkam, ktoré pod vlastnými nohami prehliadame, pretože sledujeme iných a chceme nájsť ich recept na šťastie. A preto zakopneme. Pretože žiaden recept neexistuje. Pretože nikto nie je úplne šťastný, nik nemá všetko, čo chce. Len háčik je v tom, že málokto to povie nahlas.
S prehrami a neúspechmi sa „chváli“ nesmierne ťažko. A pritom je to také ľudské – urobiť chybu, naraziť na prekážku, nechať sa oklamať, pretože miluješ… Nejde o nič tragické, hoci sa ti to vtedy také zdá. Viem, že v momentoch, kedy ti ide srdce vyskočiť z hrude, to nie je také jednoduché, ale… nauč sa milovať aj nepekné chvíle.
Ak sa máš počas života učiť čo i len jednu jedinú vec, tak je to práve táto. Nechci, aby to prešlo čím skôr. Netrvaj na rýchlom konci. Ono to odíde samo, len to chce čas. Nič nesiľ. Do ničoho sa nenúť. Nechaj to plynúť. Precíť to – so všetkým, čo k tomu patrí.
Najhoršie sú totiž práve tie spomienky, ktoré v sebe uzatvárame, zamkýname ich, snažíme sa ich potlačiť a máme pred nimi strach. Ale ak im nedovolíme, aby sa naplno prejavili teraz – keď sú čerstvé, prídu opäť. Vtedy, keď to budeš najmenej čakať. Budú v tebe driemať a čakať na podobnú chvíľu, ktorá do tvojho života príde, a poriadne ťa prekvapia. Všetko bude zrazu späť… Aj to, čo už dávno mohlo odísť, prebolieť… to, čo už mohlo byť zahojené.
Nehanbi sa za svoje slzy. Ak máš chuť plakať, plač. Daj to zo seba všetko von. Ak nie teraz, tak už nikdy. Ak chceš byť sama, len vo svojej posteli, schúlená a ubolená, tak to urob. Každé zranenie si žiada liečbu. Každá rana potrebuje čas na to, aby sa mohla zahojiť. Predovšetkým tie na duši, ktoré nie je vidieť a môžeme sa chvíľu tváriť, že tam nie sú. Avšak neskôr si to vyžiada svoju daň.
Nezmiznú nikdy, ale…
pexels.com
Môžu ťa posilniť. Alebo ti celý život podrážať nohy, môžu ťa bolieť už navždy. Je to len na tebe, na tvojom rozhodnutí, či si dovolíš byť na chvíľu „slabou,“ aby si opäť bola silnou. Ešte silnejšou ako predtým. Tak prečo si nezvoliť tú prvú cestu, i keď spočiatku o niečo ťažšiu?
Mysli na to vždy, keď budeš prechádzať ťažkým obdobím. Maj to na pamäti, keď ti bude najhoršie, keď sa tvoj život zosype. A predovšetkým – nepýtaj sa prečo. Odpoveď dostaneš neskôr, možno po rokoch, ale keď tá chvíľa nastane, presne budeš vedieť, že to, čo ťa kedysi položilo na kolená, malo svoj dôvod. A tým dôvodom nie je nič iné ako to, že si sa mala stať silnejšou. Pretože si sa poučila, dovolila si si byť na chvíľu slabou, hoci všetci vôkol teba sú vždy na prvý pohľad silní.
Uvidíš, že o pár dní príde ten moment, kedy si povieš, že už stačilo. Že už nemáš dôvod plakať ani sa utápať v žiali či v ľútosti. Budeš na seba hrdá za to, že si to prekonala. Že si si na tvár nenasadila masku nedobytnosti a bola si sama sebou.
Pretože v časoch, kedy sa nám život láme na kúsky, musíme byť samými sebou. Iné riešenie neexistuje.
Cover photo: Photo by Dmitry Schemelev on Unsplash
