„Takže teraz si šťastná?“ dostala som otázku, ktorá mi na chvíľu zmrazila celé telo. Len som sa pousmiala a odpila si z piva. „A čo je to šťastie? Chvíľkový ošiaľ radosti z niečoho, čo máš, až kým o to neprídeš?“ zapálila som si cigaretu a v momente, keď šiel Alex niečo povedať, som pokračovala. „No a potom je tu láska. Ďalšia hlúposť, ktorú ľudia berú ako životný dar a potom o pár dní, týždňov, mesiacov plačú a zavýjajú do vankúša. Celé telo sa ti rozochveje, pretože strácaš niečo, čo bolo tvojou neoddeliteľnou súčasťou.

unsplash.com

Fráza, že ťa bolí srdce, sa zrazu stane reálnou. Naozaj to cítiš. Vo vnútri sa trasieš a najradšej by si nebol. Najlepšie zmiznúť. Len tak.

Nejde o to, koho vinou sa to stalo. Pretože na tom už dávno nezáleží. Pretože čas už nevrátiš. Toto nie je fantasy film, však? Nemáš chuť jesť, spať, chodiť, rozprávať. Ľudia ťa nechápu, pretože „to bude dobré“. Majú ťa v paži, lebo ich sa to bytostne netýka. Takže je zbytočné niekomu to hovoriť. Z toho vyplýva, že jediná osoba, s ktorou sa o to môžeš podeliť, si ty sám. A ide ťa z toho poraziť. Pred ľuďmi sa predsa musíš tváriť spokojne a sviežo, akoby si neponocoval a nerozmýšľal o druhej ráno nad kravinami. Rozožiera ťa to zvnútra.

A potom keď si sám? Bum. Všetko to vyjde na povrch. Ten príval sĺz, ktoré už nevládzeš potláčať a skrývať. Aspoň nie pred sebou. Myslíš si, že sa ti uľaví a vieš čo? Absolútne vôbec. Iba ťa to vyčerpá natoľko, že zvyšok večera pozeráš do neurčitého miesta a nemáš silu ďalej ani rozmýšľať,“ odmlčala som sa.

Takisto to urobil on. Len pozeral na mňa a videla som, ako by chcel niečo povedať. Nepovedal. Možno to bolo zbytočné. A možno mu naozaj nič nenapadlo.

„To boli len konkrétne príklady a okamžité objasnenia,“ vyfúkla som dym.

Bolo ticho. Také ticho, až som zabudla, že sedíme v tom najväčšom pajzli v meste. „Čo sa ti stalo?“ spýtal sa po chvíli s neistotou, a zároveň s ľútosťou v hlase.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Chyby nie sú neodpustiteľné

Nevedela som, či chcem odpovedať. Spomienky ma prenasledujú každý deň. Tak načo ich znova vyťahovať?

unsplash.com

Pozeral stále na mňa, hádam ani nežmurkol, očakával ďalší nával slov a emócií. A ja som len mlčala. Chvíľu zo mňa nevyšlo jediné slovo. Znova som si potiahla z cigarety. Triasli sa mi ruky. Zhlboka som sa nadýchla.

„Vieš, nezáleží na tom, čo konkrétne sa stalo. Ide o to, že už na to viac nechceš myslieť. Lenže sa ti to neustále pripomenie. Počuješ pieseň, počuješ to meno. Pichne ťa pri srdci. Si na mieste, kde si teraz sám a nie si na to zvyknutý. Je to neskutočne divný pocit. Neviem to ani vysvetliť. Nikdy by si si nemyslel, že sa to skončí, a predsa sa skončilo.

Je to šok, bolesť, smútok? Myslím, že sa to navzájom nevylučuje. V prvých momentoch nechápeš, čo sa deje. Neveríš tomu a ani nechceš. V hrdle sa ti postupne objaví obrovská hrča, ledva dýchaš. S odstupom času zisťuješ, že je to realita a s týmto uvedomením prichádza neskutočná rana.

Bolí to. Panebože, naozaj to bolí. Ale to nič,“ kývla som rukou…

„Ono to naozaj prejde. Nie prejde, že prejde, ale proste tak – trošičku. Bolesť postupne slabne a zostane ti len smutný výraz, keď si spomenieš. Ten smútok už nie je viac sprevádzaný bolesťou. Lebo si si zvykol. Lebo to trochu opadlo. Teraz len rozmýšľaš. A to veľmi. Rozmýšľaš, čo sa vlastne pokašľalo. Čo si mohol zlepšiť, zmeniť. Myšlienky plné otázok, prečo sa to vlastne stalo. Možno ten dôvod teraz nepoznáš, ani ja ho nepoznám, ale vraj to potom pochopíme,“ zadívala som sa na pohár s pivom.

Pri zahasínaní cigarety som ešte dodala: „Raz ti o tom poviem.“

Coverphoto: antonkerngallery.com

Facebook komentáre