Občas je ťažké to urobiť. Len tak sa zastaviť a prehodnotiť všetko, čo sme doteraz urobili i neurobili. Slová, ktoré sme vyslovili, i také, čo sme nechali potichu doznieť len vo vlastnej mysli. Viem, že to nie je ľahké, pretože si v tom bránime nielen my samy, ale predovšetkým to, čím žijeme. S kým žijeme, kým sa obklopujeme, čo presne zažívame. Viem, aký maličký krok vedie k tomu, aby sme úplne prestali počúvať samy seba a zžili sa s rolami, do ktorých nás postaví niekto iný alebo život samotný…

Drahá žena, nič nie je ľahšie, ako zabudnúť, kto vlastne si. Zahodiť svoje staré predstavy a ideály za hlavu a podľahnúť tlaku okolia, ktorý je na teba stále vyvíjaný. Nič nie je ľahšie, ako poddať sa životu, ktorý sa ktovie kedy ubral ubral úplne iným smerom, ako si chcela, ktorý ti ukázal aj jeho odvrátenú stránku a prinútil ťa čeliť situáciám, v ktorých si sa nikdy ocitnúť nechcela. Nič nie je ľahšie, ako ocitnúť sa tam, kde nepatríš, a rezignovať, ako povedať si, že odteraz si už len mama, partnerka, priateľka či dcéra, a tak všetko musí ísť bokom.

unsplash.com

A zároveň viem, aké je ťažké tento kruh pretnúť…

Pretože sa často stotožníš so strachom, ktorý sa vynorí vždy, keď len začneš premýšľať, že by čosi mohlo byť inak. Že by si mohla zostať sama a vymaniť sa napríklad zo vzťahu, ktorý ťa ničí. Že by si mohla konečne povedať nie tam, kde stále hovoríš áno. Že by si si mohla dovoliť urobiť i také rozhodnutia, ktoré ladia s tvojím srdcom, nie s rozumom, toľkokrát ovplyneným skúsenosťami a rečami iných. 

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Už ti viac nevládzem veriť

Áno, je to paradox, ale občas naozaj nič nie je ťažšie ako povedať si, že začneš žiť. Sama pre seba. So svojimi snami, vyznávajúc vlastné hodnoty, kráčajúc do cieľov, ktoré ťa dlho lákajú, no cesta k nim sa zdá byť príliš komplikovaná, ak nie i nemožná. Občas nič nie je ťažšie ako počúvať seba…

unsplash.com

No zároveň nič na tomto svete nie je viac oslobodzujúce… 

Preto s úctou myslím na všetky ženy, ktoré tento strach prekonali. Ktoré sa nebáli priznať si, že nastúpili na zlý vlak, a vystúpili z neho, len čo sa im naskytla prvá príležitosť, navzdory všetkým pohľadom a cudzím názorom, ktoré ich vtedy obklopovali. Na tie z nás, ktoré sa nebáli postaviť sa životu tvárou v tvár, svojim strachom a obávam, o ktorých konečne zistili pravdu… Že im tie obavy vštepili tí, ktorých často považovali za svojich najbližších.

A tiež myslím na každú ženu, ktorú tento okamih ešte len čaká. Presne na tú, ktorá teraz premýšľa, čo všetko by mala zmeniť, a váha. Myslín na všetky ženy, ktoré sa možno stále boja počúvať samy seba, no raz tieto obavy prekonajú. Lebo každá z nás skôr či neskôr zistí, že by tu mala byť v prvom rade pre seba. Že je dôležité zakričať nie, hoci každý navôkol očakáva tiché áno. Že sa niekedy treba postaviť svojej minulosti, aby sme konečne mohli zmeniť prítomnosť. A že nič nie je krajšie, ako začať žiť v súlade s vlastnými snami…

Coverphoto: Photo by Tanya Trofymchuk on Unsplash

Facebook komentáre