Vždy som dávala prednosť tebe, iným, úlohám, očakávaniam, pravidlám a vlastne všetkému inému len nie sebe. V kolobehu každodenných vecí, v spleti milión emócií, som zabudla na to najdôležitejšie: NA SEBA. Všetko čo bolo okolo mňa, všetko, čo sa odo mňa vyžadovalo, všetko, čo som mala urobiť pre druhých a inokedy za druhých ma pohltilo natoľko, že som sa začala strácať sama sebe. Čo sa to stalo? Prečo som to dovolila?

Vraj sa máme naučiť milovať sami seba, aby sme mohli milovať niekoho iného. Vraj si máme vážiť samé seba na to, aby si nás vážili ostatní. Vraj sa máme venovať aj sebe, nielen plniť žiadosti všetkých možných ľudí, ktorí tvoria naše dni. Chcem sa to naučiť, žiť podľa týchto pravidiel. Mám však dojem, že sa to budem učiť celý život.

Dovtedy sa strácam. Učím sa hovoriť nie a ide mi to ťažšie, ako keď som sa ako malá učila korčuľovať. Prečo je také ťažké povedať niektorým ľudom nie? Prečo je pre iných také ľahké prenechávať svoje povinnosti a pochyby na mojej osobe? Prečo neviem byť nástojčivá, tvrdá a nekompromisná? A kedy vlastne budem?

tumblr.com

Skladám pred vami klobúk dievčatá. Pred vami, ktoré poznáte svoju cenu. Pred vami, ktoré viete kedy má byť vaša odpoveď áno a kedy naopak nie. Nemohli by ste, prosím, začať robiť nejaké kurzy? Také, z ktorých nás bude viac odchádzať sebavedomých, spokojných a priamych? Lebo svet nás také potrebuje.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Som unavená...

Nuž nemáme to ľahké, ale nemôžeme sa ani opúšťať. Po prvé nám opúšťanie sa vôbec nepristane a po druhé, v hĺbke duše také nechceme byť. Možno na chvíľu áno, no dlho nás to držať nesmie. Musíme vstať z popola, oprášiť si šaty, prehodiť vlasy na druhú stranu a pozrieť sa do zrkadla.

Keď sa pozriem do zrkadla viem, že na teraz si chcem vybrať seba. Nikoho iného. Aj keď sa mi niekto v hĺbke duše páči a ja viem, že by som o neho mala bojovať. Chcem si vybrať seba, pretože potrebujem dni, ktorým ja budem diktovať tempo a nie ľudia okolo mňa. Potrebujem si vybrať seba, aby som našla svoju stratenú ženskú silu a krásu, ktorá viem, že vo mne drieme. Lebo drieme v každej z nás.

Vždy je ťažšie urobiť to, ako to povedať alebo napísať. Vždy sa v noci môžeme zaprisahať, že od ďalšieho rána to bude iné, lepšie. Že budeme odhodlanejšie, silnejšie a že sa postavíme sami za seba, ak to bude potrebné. Ale naozaj by sme mali podľa tohto začať žiť. Pre seba. Pre nikoho iného. Lebo šťastie vraj začína v nás, až potom ho môžeme nachádzať aj v ostatných ľuďoch okolo nás.

Tak chcem začať od seba. Hneď. Práve preto si nateraz vyberám seba…

coverphoto: pexels.com

Našu novú knihu o ženskom svete si môžete zakúpiť v predpredaji TU:

 www.moderneromany.sk

www.martinus.sk

Facebook komentáre