Nastal čas, aby som to prijala. Zmierila sa s tým, čo sa stalo, a namiesto ľútosti cítila len úľavu. Pred niekoľkými dňami to bola neprijateľná predstava. Nechcela som na to ani len pomyslieť, pretože viem, že by som zostala sklamaná. Sklamaná z toho, že to ešte nedokážem… Rozlúčiť sa s tebou, rozlúčiť sa s nami. S tým pekným aj s tým, čo mi ublížilo. Jednoducho so všetkým, čo s tebou bolo späté a viac sa už nezopakuje.

Zamýšľam sa nad tým, ako človek dokáže človeku ublížiť. Možno neopatrnosťou, možno vedome… Alebo z ľahostajnosti či dôsledkom vlastnej bolesti napácha na druhej duši ešte viac škody, ako cíti na tej svojej on sám…

unsplash.com

Som v stave, kedy sa nedokážem ani hnevať…

Prečo by som vlastne mala? Veď to ja som bola tá, ktorá ti nevedela povedať dosť. A ty… Ty si skôr ako môj hnev zaslúžiš poľutovanie. Tak ako všetci ľudia, ktorí vo vzťahoch hľadajú seba, pretože zatiaľ nevedia, kým sú, no dúfajú, že niekto iný dodá ich krokom smer. Sú to duše, čo blúdia, nikomu nechcú patriť, no zároveň po tom v hĺbke srdce túžia. A tento rozpor im nedovolí milovať tak, ako sľubujú.

Nie, nehnevám sa. Púšťam ťa. Prajem ti rovnakú voľnosť, akú práve zažívam ja. Nechcem odplatu, nevolám po pomste, nepredstavujem si, ako sa raz k sebe vrátime, pretože tentokrát to nebol náš čas. Nechcem, aby si viac zamestnával moju myseľ. Robil si to pridlho a mňa to ničilo.

Užívam si ten pocit, keď k tebe zrazu nič necítim…

Si spleť spomienok, ktoré strácajú hodnotu, si tvár, ktorá v mojich spomienkach stráca kontúry. Si osobou, ktorá sa v mojom živote mihla a jej silueta sa pomaly začína rozplývať. Si ponaučením, nie mojou potrebou. Si krátkou epizódou, nie etapou bez konca. Si mužom, ktorého som kedysi milovala a dnes tej láske už nerozumiem. 

unsplash.com

Vytrácaš sa z môjho srdca zanechávajúc za sebou len ľahký opar. Strácaš mi, ja sa strácam tebe, no teraz už k tebe nenačiahnem ruku, nemám chuť sa za tebou rozbehnúť a zakričať, aby si stál. Viem, že smeruješ tam, kam máš, zatiaľ čo ja sa ešte musím porozhliadnuť okolo seba. Vychýlil si ma z mojej cesty, ktorú potrebujem nájsť.

Musela som si povedať dosť…

A nie, už si nevyčítam, že to dokážem až teraz. Verím tomu, že všetko prichádza v pravý čas a že každá žena raz v odpustení uspeje. Pretože skôr či neskôr pochopíme, že možno sme na chvíľu niekomu požičali svoje srdce. Ale vieme si ho vziať späť. Vtedy, keď si uvedomíme, že v minulosť síce patrila jemu. Ale prítomnosť, tá môže patriť len a len nám.

Vychutnávam si ten moment, kedy ma nič nebolí. Nechcem nikoho meniť, nechcem o nikoho bojovať. Takto teraz vyzerá moja prítomnosť. Prítomnosť, ktorá je pre mňa ubezpečením, že pustiť ťa bol dobrý „nápad“. 

Autor: Anonym

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Myslel som si, že mi všetko odpustí

Coverphoto: Photo by Theodoris Katis on Unsplash

Facebook komentáre