Nemala som sa vzdať. Mala som o teba bojovať. Zistiť, aké to je byť v tvojej prítomnosti, zistiť, aké je to byť s tebou. Vieš, poznám len ten pocit byť bez teba. Iné nepoznám. Neviem, aké to je napísať ti, neviem, aké to je pobozkať ťa, neviem, aké je objať ťa. Neviem, aké je zaujímať sa o tvoj deň, neviem, aké to je, keď ty sa zaujímaš o mňa. Neviem toho veľa, avšak viem to, že som sa vzdala priskoro.

Občas sa obávame bojovať o niečo, čo má zmysel. Asi preto, lebo to cítime a bojíme sa, že to pokazíme. Že náš nátlak to celé môže zmeniť. A to čo mám teraz, je lepšie? 

pinterest.com

Neistota, predstavy… 

Ak by som sa vtedy nevzdala, kde by sme boli? Bolo by sme vôbec my? Dokážem žiť s tým pocitom? Premýšľať, čo by bolo keby? Musím nechať odísť minulosť, čo by bolo keby… Tieto slová sú už teraz nepodstatné, ale ja ich neviem nechať ísť. 

Čo keď si mohol byť moja budúcnosť… Čo keď si… Príde deň, kedy si to uvedomíme obaja? Že sme nechali ísť jeden druhého „pre nič.“ Pre neistotu, pre nepripravenosť, pre náš život… 

Ak by som ti mohla teraz napísať, napísala by som ti, nech ma nenecháš odísť. Že si myslím, že to za to stojí to skúsiť, že si myslím, že by sme mohli byť šťastní, že by sme sa mohli napĺňať, že by sme sa spolu smiali, že sme tak rovnakí, a pritom tak iní,  aby nám to mohlo klapať. 

Napísala by som ti toho veľa, avšak to sú len slová… 

Obaja potrebujeme skutky, potrebujeme vidieť to, čo si ja len myslím. Možno sú moje slová len prehnaná fantázia. A ty to už vieš, preto si ma nechal ísť. Ako to vlastne je? Je žena tou, čo má bojovať? Kedysi bola doba iná. Ženy čakali, kým muži urobia prvé kroky. Kedy muži budú bojovať o ženy. Kedy muži budú tí iniciatívni a ženy budú tie pokorné navonok a vo vnútri netrpezlivo čakať. 

Doba sa zmenila, aspoň tak to prezentuje tá dnešná. Žena môže chytiť iniciatívu do rúk, napísať, vyjadriť sa, bojovať. Neviem, čo je správne. Ale viem, čo očakávam ja. Chcem cítiť tú iniciatívu zo strany muža. Chcem cítiť záujem. Zabojujem o teba, ak mi dáš pocítiť, že za to stojíš. A za čo vlastne momentálne stojíš? Za predstavy, ktoré mám? Za spomienky, ktoré si mi dal? Stojíš za tak málo? Či je to veľa na túto dobu? 

pinterest.com

Netuším… 

Nechala som ťa ísť priskoro. Odišiel si z môjho života netušiac, aké to môže byť. Počula som však, že ak sú si dvaja ľudia súdení, nájdu cestu k sebe. Neviem, či sú to len ďalšie slová alebo pravda. Neviem, na čo veríš ty. Avšak tieto slová podľa mňa majú len upokojiť dušu, majú jej dať pocit, že ak je niekto ten pravý, tak sa vráti a nemusím sa trápiť tým, že som sa vzdala. 

Chcela by som im veriť. Ale verím skôr svojej duši. Verím svojmu srdcu. Verím, že to, čo moja duša či srdce potrebujú, si k sebe pritiahnu. Lenže ak si to k sebe pritiahneme, musíme o to bojovať.

Nemôžeme čakať, že duša pri nás len tak ostane. Všetko si vyžaduje tvrdú robotu, úsilie, snahu, boj. A v našom prípade som sa neodhodlala na žiaden boj. Očakávala som ho od teba. A ty si takisto neurobil nič. Možno si ho očakával odo mňa, ale to ako môžem vedieť? Všetko sú to len moje dohady. Čo však nie je len moja predstavivosť, je pocit, že som mala zabojovať. 

Keď niečo cítime, keď si vieme niečo predstaviť, keď v tom vidíme ako minulosť, tak i budúcnosť, mali by sme tomu dať šancu. Aby sme niečo neprepásli, čo by mohlo za niečo stáť. A to sme my dvaja. Spolu… 

pinterest.com

Upokojujem sa tým, že ak to má prísť, to ešte príde a ak to nemá prísť, nikdy to nepríde, či by som o to bojovala, či nie… 

Avšak chcem žiť takto – upokojovať sa len slovami? Naozaj žijeme na to, aby sme sa chlácholili slovami? Ja chcem, ja potrebujem skutky. Potrebujem vedieť, potrebujem cítiť, že idem nielen o tom rozprávať. Lebo teraz mi ostali len slová, pri ktorých vravím, že som sa vzdala priskoro. 

Neostali mi spomienky, nemám skúsenosti, nemám rady. Mám len slová, čo keď, čo ak, čo keby… Naozaj chceme skončiť takto? Pri slovách? Ktoré obsahujú toľko pocitov, avšak sú bez emócií? Vždy by som si vybrala emócie, v tomto prípade však to šťastie nemám. Mám to šťastie hovoriť o tom, ale to mi nestačí a nemalo by to stačiť ani tebe. 

Buď ty ten, ktorý premení moje slová na emócie… 

Buď ten, ktorý sa nevzdá priskoro. Urob to, čo som mala ja. Zmeň moju fantáziu na realitu. Sľubujem ti, že ak to spravíš, ak urobíš ten prvý krok… Neoľutuješ. Pustíme si spolu hudbu, pozrieme filmy, prípadne niečo zahráme? Pôjdeme na miesta, ktoré zmeníme na tie naše. 

Budem sa o teba zaujímať, o tvoj deň, budem ťa podporovať. Zároveň sa občas pohádame, no o to krajšie sa udobríme. Budeme o seba bojovať a zlepšovať si naše dni. Nevzdáme sa. Na kom je teda urobiť ten prvý krok? Na mne či na tebe? Či je to na nás? Lebo však nemôžem niečo ja chcieť a ty nie. 

pinterest.com

Tak teda čo vlastne chceš? 

Vzdala som sa priskoro alebo som vlastne neurobila ani nič. Lebo ty máš možno úplne inú predstavu ako ja. Žiješ si svoj život, zabávaš sa a ja tu zatiaľ píšem o tom, ako som sa vzdala niekoho, kto vlastne nikdy ani môj nebol. 

Tak či onak. Niekedy sa musíme pokúsiť urobiť to niečo z ničoho. Stačí jeden pocit, jeden úsmev, jedna skladba, jedno slovo. A pokiaľ cítiš, že sa nemáš vzdať, tak sa nevzdaj. Lebo naše životy sa budujú na činoch, nie na slovách.

Autor: Michaela

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Je láska len pre odvážnych?

Coverphoto: Photo by Michael Afonso on Unsplash

Facebook komentáre