Vraví sa, že prvá láska so sebou nesie najviac skúseností. Podľa mňa je to bolesť, ktorú nás naučí zniesť. Nepripravenosť, ktorú vymaže… 
Prvé lásky bolia a spaľujú ako oheň.
Pri tej druhej už človek presviedča sám seba, že je pripravený, že to chce. Už musí prísť, apatie predsa len už stačilo.
Aj u vás to tak bolo?

Odrazu ste brali všetko, čo vám ten druhý dával, aj keď to boli len zvyšky, ktorých, verte mi, ste si zaslúžili viac. Celok, ktorý ste nikdy nedosiahli, pretože ten človek vás nemusel ani skutočne milovať. Išlo skôr o to, že to vy ste milovali aj za neho a mysleli ste si, že je to konečne tá skutočná láska, ale nebola.

pinterest.com

A potom, keď sa to skončí, no, keď je koniec, pýtate sa, ako je možné, že už ste sa dvakrát zamilovali. Veď predsa už len raz, keď sa človek v živote zamiluje, stačí to. Malo by.  A pokiaľ to už má byť aj tretíkrát, musí to byť človek, ktorého chcete mať v živote už navždy. Nedokážete si predstaviť život bez jeho úprimného úsmevu a žiariaceho pohľadu.

Keď som sa vydávala, môj snúbenec riešil, čo bude, keď sa rozvedieme. My ženy si dokážeme veľa vecí vysvetliť po svojom. Mne napríklad logika radila, že sa snaží byť len opatrný, život má byť o opatrnosti. 

Mýlila som sa. Rozviedli sme sa…

Takže… Svadba nemá ísť ruka v ruke s predmanželskou zmluvou a rozhovoroch o budúcnosti, v ktorej nie ste spolu. Radšej nech je o riešení hypotéky, na ktorú sa spolu upíšete. Nech je o hádkach, pri ktorých po sebe kričíte, ale do postele idete kľudní, pretože ste to zo seba dostali. Je to lepšie, ako sa večne tváriť, že je všetko v poriadku, pretože to od vás váš partner očakáva.

Nech je váš vzťah o rozhádzaných a špinavých obliečkach z nocí, ktoré ste prebdeli, ako by mali byť večne upravené. Ako by ste každú noc mali zaspávať s chrbtom pred vašimi očami a vstávali úplne oddýchnutí.

Mala som veľmi dlhý čas na to, aby som pochopila, čo v živote nechcem, a premýšľala som nad tým každú jednu noc, kedy som spala na gauči, zahľadená von z toho prekliateho okna na hviezdy. Prešlo snáď tisíce nocí, kedy som premýšľala nad tým, prečo to tak veľmi nebolí. Ako je možné, že z človeka, ktorého nezáujem ma mal ubíjať, som si okrem strachu, čo bude v budúcnosti, nerobila už vôbec žiadnu hlavu.

pinterest.com

Viete, je to, ako keby vám prebiehalo všetko pred očami… 

Nedokázali ste už kvôli nemu plakať, pretože to ste už robili, keď vás podvádzal. Nehnevali ste sa na neho za jeho neskoré príchody a klamstvá, pretože už ste mu neverili ani slovo. Jeho nenávisť v hlase vám už viac nemohla ublížiť, pretože to sa už stalo. Tým ste si už všetkým prešli. A hlavne – nikdy by ste ani nemohli byť tým človekom, ktorého tak neznáša, pretože ním jednoducho nie ste. 

A tak som mu odpustila. Nie veľa ľudí vás totižto môže spoznať. Nemohol predsa za to, že som nikdy nebola ženou, ktorú by chcel. Nemohol za to, že som miesto čiernej radšej nosila farby. Som totiž šialená a nepoznám pravidlá, ktoré spoločnosť predpisuje. 

Existujú predsa ženy, ktoré sa nikdy neprestanú správať detinsky… 

Nikde nie je napísané, že sa nemôžete roztočiť, kedy chcete a zakričať z plných pľúc, či sa smiať. Som nespútaná a som presne ten typ ženy, ktorú nikdy nemožno skrotiť. Presne ten typ, ktorý vám nikdy nechce ublížiť a ak to aj spraví, nikdy si to neodpustí. 

Som ten typ, ktorý vám bude oddaný ako psisko a je jedno, koľkokrát ma priviažete obojkom o stĺp, pokiaľ do mňa nezačnete kopať a ponižovať ma, budem tu. Stať pri tom stĺpe a čakať na vás.

Neviem, čo je na tom správne a čo nie, ale ak som žena, ktorej má byť ublížené, pretože priveľmi miluje, chcem ňou byť a chcem pre ľudí, ktorí moju lásku majú, robiť všetky tie hlúposti, a to presne tak, ako robím.

Pretože ak sa jedného dňa presvedčím, že si to niekto vôbec nezaslúži, budem vedieť, že ja som pre neho spravila najviac, ako som mohla, a viac sa nedalo.

Autor: Michaela Schernthaner

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Odpúšťam ti...

Coverphoto: Photo by MAX LIBERTINE on Unsplash

Facebook komentáre