Chceme vedieť, na čom sme. Neustále hľadáme pravdu, pátrame po dôvodoch a analyzujeme správanie iných. Ak nám vzťah nevyjde podľa našich predstáv, chceme nájsť chybu v sebe a silou-mocou sa snažíme zmeniť sa. Dovolíme mu, aby si s nami robil to, čo chce, a stoj čo stoj mu dáme všetko. Až kým neprídeme na to, že ho to ťahá tam, kde to všetko dostať nemôže, a nás len prehliada…

Vždy som si myslela, že podvedome utiekame k osobám, pri ktorých sa cítime byť v bezpečí. K takým, ktoré nám ponúknu aj to posledné, ktoré nás nikdy nebudú chcieť zraniť. Ale časom prichádzam na to, že je to naopak. Bez toho, aby sme si to uvedomili, sa nechávame prilákať niekým, kto nám neposkytuje nič. Len rozpaky.

Prečo musíme zablúdiť tam, kde nemáme istotu?

pinterest.com

Mnohokrát som sa zamýšľala nad tým, prečo my ženy inklinujeme k „zlým chlapcom“ a muži zasa k „ľahostajným ženám.“ Prečo si z duše nedokážeme vytrhnúť tú časť, ktorá nás k niekomu, kto nám nikdy nemôže opätovať naše city, neustále priťahuje… Navádza nás k tomu, aby sme podliezali vlastné sebavedomie, vlastnú sebaúctu, znižovali sa k úplne nezmyselným a miestami až trápnym činom.

A to všetko len preto, aby sme tomu druhému dokázali, že my sme tí praví. Praví pre neho či pre ňu, hoci ten, kto by mal s vďačnosťou prijímať naše prejavy náklonnosti, ich bezmyšlienkovito a surovo zahadzuje za hlavu a nás to ešte viac poháňa vpred. Raz to predsa musí vyjsť…

A my mu po stýkrát odpustíme a živíme v sebe nádej, že raz sa všetko zmení…

Nikto si to nechce nahlas a úprimne priznať, ale poznáme to všetci. Dôverne, z vlastnej skúsenosti, aj z pozorovania okolia. Akoby sme sa báli stereotypu, akoby sme mali priam hrôzu z toho, že sa viac nebudeme musieť snažiť, hoci práve to snaženie a večné dokazovanie nás najviac vyčerpáva. Ubíja nás to, vo vnútri túžime po pokoji, po istote, no zároveň sa toho momentu desíme.

Nastal by totiž čas, kedy už viac nemusíme nikoho dobývať. Tá blažená istota by nás priviedla ku šialenstvu, z ktorého by sme skôr či neskôr zutekali. A možno pred ňou práve utekáme, vytrhávame sa z náručia niekoho, kto od nás nežiada žiadne zúfalé prejavy lásky, a bežíme tam, kde o nás nie je záujem.

Čo potom vlastne chceme? Lásku, alebo adrenalín?

pinterest.com

Možno to raz prejde. Možno sa časom vnútorne ustálime a začneme si viac vážiť sami seba. Prestaneme utekať tam, kde nás nik nevíta, kde naše city len vyhadzujeme do povetria, pretože ten druhý nimi iba opovrhuje. Avšak dovtedy… budeme blúdiť. A zúfalo hľadať lásku tam, kde ju nemôžeme nájsť, pretože pravá láska neprichádza na rozkaz. Na náš povel, ktorý by rovnako hlboké city vzbudil i u toho druhého.

Kým sa tak stane, kým prídeme na to, čo má v živote cenu a čo nie, popálime sa ešte veľakrát. A viem, že aj od nás odídu ľudia len preto, lebo budú priťahovaní neistotou, ktorú im dáva niekto tretí.

Tak to totiž v živote chodí. Bojíme sa dosiahnuť to, po čom bytostne túžime, pretože by to znamenalo koniec dlhej a náročnej cesty. Nastalo by tak obdobie ticha, pokoja a my by sme prišli na to, že sa už viac nemáme o čo usilovať. Sny a vízie budúcnosti sú totiž omnoho lákavejšie vtedy, keď ich vnímame ako nedosiahnuteľné. No len čo ich máme na dosah ruky, nevieme, čo si s nimi počať…

Coverphoto: thoughtcatalog.com

Facebook komentáre
OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Muž by nás mal zahŕňať pozornosťou, nie darmi