My dvaja… Zaujímalo by ma, ako to vnímaš ty. Chcela by som vidieť do tvojej hlavy, keď si na to obdobie náhodou spomenieš. A vlastne… spomínaš na nás ešte? Alebo si si zaumienil, že pôjdeš ďalej a viac sa nebudeš obzerať? Ak mám byť úprimná, ja sama neviem, čo presne cítim, keď si na teba spomeniem. Bolo to obdobie, v ktorom som sa úplne stratila. Robila som všetko pre to, aby som zachránila niečo, čo sa zachrániť nedalo.

Aj napriek tomu, že som zabúdala na seba. Skutočne. Mojou prioritou bolo zlepiť to, čo medzi nami bolo. Polámané a rozbité na kusy. A ja, dívajúc sa na tie črepiny, som chcela iba jediné – dať to nejako dokopy.

Akoby som vtedy ani nežila, iba blúdila v polosne s jedným jediným cieľom…

pinterest.com

Chcela som, aby prišlo zlepšenie. Vytesnila som si z mysle tú možnosť, že by sme sa raz mali rozísť. Jednoducho som žila tak, akoby sme už navždy mali byť spolu a iné riešenie v mojej hlave neexistovalo. A tak som sa snažila, skúšala… Robila som veci, ktoré ťa možno odrádzali. Čím viac som ja vyvíjala iniciatívu, ty si bol viac a viac znechutený, unavený z toľkých pokusov, ktoré nikdy žiadne zlepšenie nepriniesli.

Neviem, čo som čakala. A predovšetkým… kde som mala hlavu, oči, všetky ostatné zmysly, ktoré mi, aspoň si tak myslím, dovtedy fungovali. Pretože keď sa tak na to spätne pozriem, vidím to úplne inak. Náš vzťah sa nikdy nedal zachrániť, pretože každý z nás chcel niečo iné. Buď by jeden z nás bol stále nešťastný, pretože by nemal to, po čom vo vzťahu skutočne túži, alebo by sme sa obaja iba trápili. A to sa teda nazvať vzťahom nedá ani len náhodou.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Zostali sme sedieť v tme

Vzťah nie je o čakaní na zázrak.

Teraz to už viem. Ale vtedy som na ten zázrak čakala neustále a nechcela som si pripustiť, že je to hlúposť. Ten zázrak by nikdy neprišiel, ale ja som niekoľko rokov žila s pocitom, že sa tak stane. Klamala som po celý ten čas samu seba? Alebo som len verila v niečo, čo nie je reálne?

pinterest.com

Nevravím, že sme to nemali ani len vyskúšať. Každá snaha sa cení. Verím, že ak by som sa vzdala hneď na začiatku, navždy by som sa pýtala: Čo ak? Čo ak by sme to predsa len skúsili, čo ak by sa to zlepšilo, keby sme v to zlepšenie verili? Ale na druhej strane zasa viem, že všetkého priveľa škodí. Aj snahy. Tá moja trvala veľmi dlho a to bola snáď najväčšia chyba, akej som sa kedy v živote dopustila.

Už viac rovnakú chybu neurobím.

Viem to. Urobím všetko preto, aby som sa tomu vyhla. Už nikdy viac nebudem pracovať na niečom, čo nikdy nemôže fungovať. Už nebudem čakať na zázrak, ktorý nikdy nepríde. Nie tu a teraz, s touto konkrétnou osobou. Pretože zázraky sa síce dejú, ale s tou správnou osobou v pravý čas. A to sme my dvaja neboli ani len náhodou.

Autor: Adriana Bartková

Coverphoto: Photo by Štefan Štefančík on Unsplash

Facebook komentáre