Neviem, ako ďalej… Neviem, čo ďalej… Zostávam stáť v strede pustatiny a bojím sa čo i len obzrieť, pretože viem, že nech by som sa pozrela na ktorúkoľvek stranu, nič pekné by som tam nenašla. Mám za sebou tri roky vzťahu. Hm, ak to vzťahom vlastne môžem nazvať. Žiadna spoločná budúcnosť, žiadna minulosť, ktorá by bolo pevným základom… Len dvaja ľudia, ktorí sa k sebe nejako zaplietli a jeden z nich sa poriadne zamiloval.

Tou zamilovanou som ja. A tak rada by som ňou nebola. Pretože ma tento stav vyčerpáva. Pretože ma oberá o posledné zvyšky síl. Pretože preň nežijem svoj život, len sa motám v bludnom kruhu a zabúdam žiť. Pretože len čakám a nič z toho, čo si prajem, sa nedeje. Pretože len prežívam… Zo dňa na deň s nádejou i bez nej, v slzách aj v úsmeve, ktorý už tak dlho nebol úprimný.

unsplash.com

Pretože milujem niekoho, kto lásku mne len sľubuje…

Som príliš unavená na to, aby som vedela triezvo premýšľať. Neviem, čo chcem, neviem, čoho sa bojím, neviem ani to, čo teraz vlastne cítim. Je to láska alebo zúfalstvo z rozpadnutej lásky? Je to nádej, sila, únava či bezmocnosť? Neviem… To bolo aj jeho obľúbené slovo. Na každú otázku, ktorá by ma mohla niekam nasmerovať, mi bolo odpovedané neviem. A ja hlúpa som ju vôbec nebrala vážne. Veď aj obyčajné, niekoľkokrát sa opakujúce neviem, pre mňa malo byť dostatočnou odpoveďou na to, aby som dokázala začať odznova.

Ja som však chcela inú odpoveď… Takú, ktorá by ma potešila viac. Nechcela som sa uspokojiť s takýmto koncom, ak som si predsa vysnívala omnoho krajší, netušiac, že ak neodídem hneď, dočkám sa konca ešte bolestivejšieho.

Stojím na mieste úplne znehybnená…

Neviem urobiť žiaden krok a zbaviť sa bremena, ktoré ma núti zostávať. Existuje niečo ako vzťahová paralýza? Ani s ním, ani bez neho? Ani láska, ani nenávisť a už vôbec nie ľahostajnosť? Ani koniec, ani pokračovanie, ani nový začiatok? Ani hnev, ani radosť? Ak niečo podobné skutočne existuje, potom to práve prežívam.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Ženská porozchodová dimenzia...

Som paralyzovaná vzťahom, ktorý ma nikdy ani na chvíľu neurobil šťastnou. Ba naopak. Ešte mi aj to predošlé šťastie vzal. A dnes, po toľkom čase, po toľkých prežitých rokoch, skutočne neviem, na čo som toľko čakala. Vždy som si myslela, že na odchod od neho nemám silu. No spätne viem, že tam tá sila bola… Chýba mi teraz. Práve v tomto momente pociťujem deficit akejkoľvek sily a paradoxne až v tejto chvíli začínam premýšľať nad definitívnym odchodom.

Odísť od niekoho, koho milujeme, si nežiada silu. Ale totálnu vyčerpanosť a vedomie toho, že takto to už ďalej nejde. Z lásky, v ktorú sme verili, totiž dokážeme vyjsť až vtedy, keď sa nám minú všetky sily na jej záchranu.

unsplash.com

Viem, že to najhoršie to už mám za sebou…

Nateraz potrebujem len samu seba. Iba ja sa dokážem vymknúť z tejto vzťahovej paralýzy. Čoraz menej počúvam svoje srdce, ktoré kričí, že nevie žiť ani s ním, ani bez neho. Krvácalo aj vtedy, keď bol nablízku. Tak môže krvácať ďalej. Bez neho. Len v mojej prítomnosti, kedy mu už konečne nikto nebude ubližovať. Len potom sa z toho dokáže dostať.

Najhoršie, čo sa môže v láske stať, sú úvahy, či menej bolí zostať alebo odísť. Či nám ten vzťah viac berie, než dáva. Či tá láska aspoň trochu prevažuje bolesť, ktorá každým dňom rastie… A ja to už dnes viem. Preto som rozhodnutá v tom viac nepokračovať.

Autor: Lenka

Coverphoto: Photo by Kelly Sikkema on Unsplash

Facebook komentáre