Dnes výnimočne začnem bez dlhšieho úvodu. Uplynulý týždeň som totiž zažil niečo, čo vo mne pozitívne zarezonovalo. Trochu drzo, no na moju obranu – nechtiac – som sa započúval do cudzieho rozhovoru. Skupinka niekoľkých mužov spovedala na parkovisku pravdepodobne svoju kolegyňu tak hlučne, že sa okolo nich nedalo prejsť bez toho, aby som ich nepočul.
Vyzeralo to, že sa poznajú dosť dlho, a tak aj ich konverzácia bola pomerne uvoľnená. Ona na otázku, prečo je sama, odpovedala, že by nebolo férové, ak by si teraz niekoho našla. Po týchto slovách som prechádzajúc okolo nich zbystril a trochu spomalil. Zaujímalo ma totiž, či vysvetlí aj dôvod.
unsplash.com
Vysvetlila…
A mne takmer spadla sánka. Tá baba povedala niečo tak krásne, rozumné a nesebecké, až som zatúžil podať výpoveď v mojej práci a stať sa jej kolegom. Byť v jej blízkosti a pripomínať si tak, že aj dnes sa ešte nájdu ľudia, ktorí vedia, že vzťahy nie sú záležitosť, čo by sa dala odbrnkať v priebehu polhodinky a zvyšok dňa mať pocit, že je to vybavené.
Povedala niečo v tom zmysle, že si uvedomuje, že teraz nemá čas ani na seba, nieto ešte na niekoho iného. A že by jej bolo ľúto, ak by svojmu partnerovi neposkytla všetko to, čo mu poskytnúť chce. Neviem, či jej rozumeli muži okolo nej, ale ja som presne vedel, kam tým mieri. Nedávno som sa nad niečím podobným totiž zamýšľal aj ja.
Jej slová spôsobili, že som mal chuť postaviť sa do poradovníka jej potenciálnych objektov záujmu a tam čakať, hoci aj celé roky, kým sa niečo v jej živote zmení. Medzitým nabrať viac svalovej hmoty, postaviť obrovský dom a naleštiť si… nové auto, nech ju nevozím v špinavom.
Lebo presne o tomto to je…
Pár vetami vysvetlila pôvod problému, ktorý búra stovky vzťahov. Ako jedna z mála si uvedomuje, že partnerstvo si žiada… námahu… úsilie… čas… starostlivosť… A mnoho, mnoho ďalších aspektov, ktoré možno spadajú pod množinu toho, čo som už spomenul, a možno aj nie.
Ak by si toto uvedomil každý, tento svet by bol odbremenený od toľkých zlomených sŕdc a sklamaných duší. Ak by sme si najprv zvážili, či máme dostatok času na to, aby sme do vzťahu priniesli všetko, čo priniesť máme, vyhli by sme sa tak mnohým nepríjemným chvíľam. Ak by sme neboli sebeckí a nechceli sa cítiť milovaní za každú cenu (nezávisle od toho, či nám iné povinnosti a priority dovoľujú dať partnerovi všetko), bolo by na svete síce viac nezadaných ľudí, no zato aj menej trpkých rozchodov.
Len málokto si však uvedomuje, že vzťahy, do ktorých sa vrháme, aj keď práve do nich nie sme ochotní investovať všetko, čo by sme mali, nemajú dlhú trvácnosť.
unsplash.com
Vo vzťahoch neexistuje nič podobné ako čiastočný úväzok…
Buď sa chcem večer dívať do mobilu, alebo do očí svojej partnerky. Buď som ochotný zaviesť ju ráno do práce, hoci musím kvôli tomu vstávať skôr, alebo nie. Buď som už v kariére dosiahol všetko, čo som chcel, a nemusím tak zostávať v kancelárii do jednej rána, alebo nejaké tie méty ešte predsa len mám…
Čoraz častejšie vidím, ako ľudia vstupujú do vzťahov, hoci na ne pripravení nie sú. Ignorujú fakt, že ak chcú mať dokonalý vzťah, musia sa oň dokonale aj starať. Nikto z nás totiž nemôže byť v niekoho srdci číslom jeden, ak my sami nie sme schopní vnímať partnerstvo ako prioritu.
Samostatnou kapitolou sú ľudia, ktorí veria, že sa vďaka tomu druhému nájdu…
Ide o ľudí, ktorí ešte poriadne nevedia, kam ich vietor zaveje, netušia, čo ich napĺňa, čo ich baví, čo ich naozaj robí šťastnými. A práve takéto osoby najviac ubližujú, aj keď možno nevedome. Ale ani v tomto prípade neznalosť neospravedlňuje. Práve oni by si v prvom rade mali uvedomiť, že prázdna nádoba nebude prínosom do novej kuchyne a že nemôžu stále čakať, ako ju bude plniť niekto iný.
A tak keď nabudúce stretnete niekoho, kto by sa k vám hodil, zvážte, či máte vo svojom živote pre nového človeka vytvorený priestor. Či neskôr nebudete mať výčitky, že niečo kvôli nemu zanedbávate, prípadne že zanedbávate jeho alebo ju. A v neposlednom rade – či už viete, kým ste. Pretože ako chcete k sebe chcete dokonalú polovičku, ak nepoznáte ani sami seba?
Ponáhľajme sa za šťastím pomaly a uvedomme si, že život je skladačka niekoľkých dielikov, ktoré do seba zapadnú len vtedy, ak každý z nich orežeme do potrebného tvaru. Takého, ktorý bude vyhovovať nám aj iným dielikom okolo neho. Kým prídeme na to, ktorej časti dovolíme zabrať konkrétny priestor z celého celku, prejde väčšinou poriadne dlhý čas. A preto nechcime mať všetko naraz. Lebo sa môže stať aj to, že keď tie dieliky budeme k sebe silou-mocou tlačiť, zlomia sa…
Coverphoto: Photo by KAL VISUALS on Unsplash
