Snažím sa zamestnať si myseľ niečím iným, avšak aj napriek tomu nastanú chvíle, ako je táto… Prebiješ každú jednu myšlienku a vyderieš sa na povrch. Vidím tvoju tvár, dokážem si predstaviť každý jeden jej detail. Oči, okolo ktorých sa začínajú tvoriť malé vrásky, malá jazvička nad obočím, brada, ktorá ti rastie trochu asymetricky… Poznám každý jej kúsok. Hľadela som do tej tváre príliš často na to, aby sa mi dnes v mysli hmlisto rozplynula.
Počujem tvoj hlas, ktorému sa až šialene menila farba. Vedela som podľa nej odhadnúť, akú máš náladu, či ti je ten, s kým sa rozprávaš, ľahostajný, či tebou lomcuje únava, nadšenie alebo zlosť, či si šťastný, či sa trápiš, či si nesvoj, či už máš toho dosť… Znieš vo mne stále, aj keď od nášho posledného rozhovoru uplynulo niekoľko dní a ja si netrúfam povedať, či sa ešte niekedy budeme aspoň počuť.
unsplash.com
A takto nejako teraz trávim čas…
Myšlienkami na teba, ktoré ma vytrhnú z reality a zasadia do minulosti. Nateraz s tým nebojujem. Je to príliš čerstvé, som voči každej našej spomienke veľmi slabým súperom. Ak by som ich odháňala, boleli by ma ešte viac. Takto sa v nich bolesť mieša s emóciami, ktoré som vtedy s tebou cítila. Cítim sa napoly šťastná, napoly smutná. A to mi musí stačiť. Zatiaľ…
Na muža pred tebou som túžila zabudnúť. Dokonca som preklínala deň a hodinu, kedy som ho stretla. No s tebou je to iné… Táto bolesť je silná, ale tak čudne láskavá. Nemám chuť sa jej vyhnúť, možno ju vnímam ako akúsi daň za to všetko, čo som s tebou prežila. Nejatrí žiadne rany, nepáli, netýra ma. Iba mi pripomína, že nič z toho sa viac nezopakuje. Len mi hlási, že nám nastal koniec. No to ja už dávno viem.
Zabudnúť na teba nechcem…
Chcem si ťa uchovať v pamäti, v spomienkach, vo mne samotnej. Vieš, zmenil si ma. K lepšiemu… Snáď si si to časom všimol aj ty. A preto by som na teba zabudnúť nemala. Páči sa mi, kým som teraz. Nemôžem byť tak sebecká, niečo si z tejto lásky vziať a ak mi zlomí srdce, nemilosrdne a sebecky ju hodiť cez palubu. Nie, takto to v živote nefunguje. Ak som prijala tú lásku, musím prijať aj jej koniec. Také sú jej pravidlá…
Predtým som blúdila. Asi sme blúdili obaja. A tak sme zablúdili jeden k druhému, čiastočne sme sa v tom druhom stratili a ktovie… Možno vďaka tomu neskôr nájdeme sami seba. Raz… Keď všetko prebolí.
Útechou mi je, že niekto takúto lásku nepocíti po celý svoj život. Jednoducho ju nenájde, aj keď veľmi chce. Sú medzi nami ľudia, ktorí nevedia, aké to je nájsť v niekom svoju druhú polovičku. Ja to už viem… Vďaka tebe. A to, že som zistila, aké to je svoju druhú polovičku následne stratiť, musím vnímať ako nežiaduci účinok. Láska nám nič nesľubuje. Láska tu jednoducho je. Možno chvíľu, možno navždy. A keď sa stratí, hnevať sa na ňu je to najjednoduchšie… No ja si akosi neviem zvoliť tú najľahšiu cestu.
unsplash.com
Nechala som v tebe kúsok seba…
Ale vieš, čo? Nebudem to žiadať späť. Nebudem sa na teba hnevať, že si s tým odišiel kamsi preč. Snáď sa ti raz zíde. Snáď ti pomôže vtedy, keď to budeš najviac potrebovať. Nechaj si ten môj úlomok, je tvoj… Teraz by ku mne už nepasoval. Opäť som trošku iná. Až ma desí, odkiaľ sa vo mne berie toľko pokoja a prijatia. Nemala by som teraz plakať, kričať od bezmocnosti, hnevať sa na celý svet? Možno… Možno by som mala. Ale ja to nedokážem. Akosi som s naším koncom zmierená. Preťali sme to v tom najlepšom. Nestihli sme si ublížiť natoľko, aby som ťa dnes preklínala.
Zabudnúť na teba nechcem. Bolo by to zbabelé. A tak vždy, keď si na teba spomeniem, túto spomienku prijmem. Verím, že časom bude bolieť menej. Že ma zaplaví len radosť z toho, že som niečo také vlastne mohla prežiť. Verím, že raz… Raz sa stretneme znovu a pozrieme sa jeden druhému do očí. Raz si všetko odpustíme – sami sebe aj tomu druhému. A tým sa zbavíme všetkej bolesti.
Autor: Maťka
Coverphoto: Photo by Vitaly Otinov on Unsplash
