Takmer celý život riešime to, ako sa cítime. Ako sa cítime kvôli iným ľuďom, ktorých sme si pustili do svojho života a dovolili sme im, aby v ňom narobili menší i väčší neporiadok. Necháme sa zlomiť, cítime sa sklamaní, podvedení, urazení, máme sto chutí odísť kamsi na opustený ostrov, kde by sme nestretli ani živú dušu, a viac sa odtiaľ nevrátiť. Takéto myšlienky som mala i ja….
Mátali ma dlho, vždy keď som mala možnosť zistiť, že do hláv druhých ľudí nemôžem ani len nazrieť, hoci si myslím, že ich dokonale poznám. Odmietala som si pripustiť, že by sa naše svety nikdy nemohli pretnúť tak, aby sme našli vzájomné porozumenie.
pinterest.com
Bolelo ma každé jedno krivé slovo, ktoré padlo mojím smerom, a dokázala sa ma hlboko dotknúť aj tá najneškodnejšia klebeta. Obzvlášť, keď niečo z toho vyšlo z úst ľudí, o ktorých som sa domnievala, že sme priateľmi.
Vďaka nim som však prišla na to, že vinu nemôžem zvaľovať na druhých.
Dovtedy som to robila. Za každý zlý pocit, ktorý sa vo mne usídlil, som hádzala vinu na niekoho iného. Hnevala som sa na to, že sú ľudia schopní robiť skutky, ktoré ma zraňujú, a nedokázala som pochopiť, že by to mohlo byť aj inak. Alebo som to možno pochopiť nechcela, pretože takto to bolo oveľa jednoduchšie.
Ukazovať prstom na druhých je ľahké. Nežiada si to nič. Ani odvahu, ani sebavedomie. Možno stačí len štipka zbabelstva a všetko ide hladko. No uvedomenie si, že to, čo cítime, je náš problém, je mimoriadne náročné. Vtedy už nemôžeme obviňovať druhých a jediný človek, ktorý je za všetko zodpovedný, sme my sami.
Nemôžeme donekonečna obviňovať druhých za to, že sa necítime dobre. Kvôli ich rečiam, správaniu alebo skutkom. To, ako veľmi nás zrania, je len na nás. Každý zlý pocit sa totiž začína v nás a či mu dovolíme prerásť do niečoho väčšieho, alebo to stopneme už v zárodku, je iba naše rozhodnutie.
Obrniť sa voči vplyvu iných, je trochu namáhavé, ale dá sa to.
pinterest.com
Stačí iba to, ak si povieme, že nemáme dôvod dbať o to, aby iní mali o nás dobrú mienku. Tak ako oni nemôžu upraviť naše myšlienky, ani my to v ich hlavách nedokážeme usporiadať inak. Ak si o nás niekto myslí niečo nepekné a nepravdivé, neurobíme s tým nič. A práve preto by sme mali prestať trvať na tom, aby sme v očiach každého boli dokonalí.
Bol by to totiž celoživotný závod, v ktorom by sme sa len večne naháňali za niečím, čo aj tak nikdy nedobehneme. Zbytočne sa natrápime a vysilíme, ale žiadne výsledky nikdy neuvidíme. Spomínam si na to, keď som si to celé uvedomila ja… Bolo to, akoby mi niekto sňal z pliec obrovské bremeno a ja som mohla konečne slobodne dýchať.
Preto pamätaj, že nie iní ťa robia smutnou… ale máš na tom výrazný podiel aj ty, pretože im to dovolíš. Nikdy netrvaj na tom, aby iní zmenili svoj názor na teba. Ži tak, aby si s tvojím životom bola spokojná ty…
Autor: Karin
Coverphoto: Photo by Camila Damásio on Unsplash
