Tak zvláštne sa cítim, keď na teba myslím. Nechcem a ani nemôžem povedať, že zaľúbene, ale je to niečo podobné. Snažím sa, aby som si mnoho vecí, čo o tebe viem, zapamätala, ako keby som ich mala niekedy použiť. Naozaj to cítim tak, že informácie o tebe ešte budem potrebovať. Zvláštne. Neviem, čím to je, že k tebe cítim také puto, aj keď sme sa obaja pohli z miesta a už nie sme ani len v kontakte. Vyliečili sme sa.
Teda ja som tá vyliečená, ty si sa len otriasol a šiel ďalej. Nejaké zvláštne puto ma k tebe ťahá. Možno je to len moja slabosť k tebe, ktorá vo mne bola, odkedy si pamätám. Alebo je to tým, že už dlhšie sa naše cesty spájajú a oddeľujú. Či tým, že nikoho nemáme.
unsplash.com
Určite by ma zabolelo, kebyže si niekoho nájdeš, ale pokiaľ ťa ona dokáže urobiť šťastnou, tak sa nemôžem tlačiť niekam, kde ma nechcú. Aj keď si myslím, že s nikým nebudeš tak šťastný ako so mnou. Možno to znie trošku namyslene, avšak poznám svoje hodnoty.
Nie je to o namyslenosti, keď viem, kto som, kto si ty a čo by sme boli spolu…
Samozrejme, že by to nebolo jednoduché, ale my máme radi výzvy, nie? Či len ja? Neviem, či teba vnímam iba ako niekoho, od koho sa môžem odraziť, či si naozaj tá moja duša, ktorú hľadám. Nikdy som sa necítila tak, ako sa cítim s tebou. A to som sa už cítila rôzne.
Ja si však myslím, že sa skôr snažím len upútať sa na niekoho, keďže nik tu nie je. Ale je zase možné, aby sa naše cesty toľkokrát spájali a odpájali? A či sa vlastne vôbec spájajú?
Pripadám si miestami tak naivne a hlúpo, ak verím svojim túžbam a snom…
Ale o tom to celé snáď je, nie? Ak neverím sebe a svojim snom, tak kto im potom uverí? Ako sa budú môcť pretlačiť do reality, keď nebudem veriť, že je možné, aby realitou boli. Verím. Verím sebe, svojim snom, nám. Aj keď žiadne „nám“ nie je a ani nebolo.
Cítim to tak, že tam niekde je, že tam niekde by mohlo byť, že to nie sú len reči, že to nie sú len sny, že je to prípadná budúcnosť, ak to nepokašleme. Aj keď zatiaľ, úprimne, to nevyzerá moc nádejne.
Skôr mam pocit, že to kazíme každou sekundou, čo sa nezaujímame jeden o druhého. Že to kazíme tým, ako si žijeme svoje životy a nesnažíme sa zaradiť tam jeden druhého. Neviem, či sú toto len moje pocity. Ale naozaj mi chceš povedať, že ty si nič necítil? Čo si, nebodaj, z kameňa?
unsplash.com
Či len ja som si vytvárala emócie niekde, kde neboli?
Boli hrané? To si až tak výborný herec? Kto si? Niektorých ľudí je tak jednoduché prečítať, ale s tebou je to také zvláštne. Tak ako moje pocity k tebe. Keďže neviem, či sú pravé, či hrané, čisté, či umelé. Sú jednoducho zvláštne. Ako celý môj vzťah k tebe. Teda… Skôr všetky moje pocity k tebe.
Ak by som mala len trošičku odvahy, na všetko by som sa opýtala. Ale naozaj chcem odpovede na moje otázky? Keďže s najväčšou pravdepodobnosťou tie odpovede aj viem. A som len rada, keď sa môžem skrývať za moje domnienky. Za moje nádeje, za úvahy, za moje pravdy… Nie tvoje. Na tvoje odpovede ešte nemám odvahu a ani ich nepotrebujem.
Lebo som získala kontrolu nad mojimi emóciami. A hlavne som sa nejako upokojila tým, že možno raz spolu budeme. A ak nie… Tak časom príde niekto, kto tieto moje emócie k tebe jednoducho vymaže, a tým pádom tvoje odpovede nebudú dôležité.
Neviem, čo bude o mesiac…
Možno zajtra sa prebudím s pocitom, že tvoje odpovede potrebujem a opýtam sa ich. Potvrdím si ich, či sa zhodujú s tými mojimi, a zistím, či ťa poznám alebo nepoznám. Nateraz ťa nepotrebujem poznať. Potrebujem poznať seba a svoj pokoj. Chcem vedieť, či tam niekde je niekto, kto je ako ty, niekto, kto je lepší a dokáže mi, že ty nie si mojou dušou.
Alebo mi dokáže, že si to práve ty. Momentálne neviem, o čo mám bojovať, momentálne neviem, čo chcem či nechcem. Momentálne sa cítim zvláštne. A za zvláštne sa nebojuje, to necháme, nech vymizne, a prídu tie pravé pocity. Emócie, ktoré vieme kontrolovať. Emócie, ktoré poznáme. Emócie, ktoré chceme či nechceme.
Čakám, kým toto odoznenie…
Čakám, kým príde niečo iné. Kým možno príde niekto iný. A ja si uvedomím, že toto všetko je len sen, ktorý sa nedokáže stať realitou, či sen, za ktorý musím bojovať, aby sa realitou stal.
Ľahko sa mi to všetko píše, lebo verím, že „moja duša“ si ma nájde. Občas sa zaľúbime do ľudí, ktorí nám pripadajú tak správni, tak praví, a časom sa ukáže, že to tak nie je. Lenže niekedy nám ten čas nepraje. Nikdy nevieme, čo príde, ak nastane ten správny čas.
unsplash.com
Stretneme niekoho lepšieho, uvidíme zrazu toho niekoho lepšieho…
Ľudia sa vyvíjajú, budujú. Tak ako ty, tak ako ja. Dnešok nemusí byť ten správny, ale ktovie, čo prinesie zajtrajšok. Áno, viem. Sme nedočkaví a ak o svojich pocitoch vieme, chceme ich všetky hneď. Lenže nie je to len o nás. Na lásku sú dvaja. Nie vždy sú obaja v správnom načasovaní. Nie vždy budú obaja v tom správnom, ale to neznamená, že tam niekde nie je niekto, kto nebude.
Len treba veriť… A v prvom rade treba začať od seba.
Verím, že si ma láska nájde.
Verím, že moje zvláštne pocity sa premenia. Verím, že moja polka duše práve tam niekde získava potrebné skúsenosti na to, aby ma našla.
Verím, že tam niekde spoznáva tých ľudí, aby ju doviedli ku mne.
Verím, že dozrieva a pripravuje sa na tú najväčšiu a najkrajšiu lásku, o akej ešte budete môcť čítať.
Verím v seba a moje emócie…
Autor: Michaela
Coverphoto: Photo by Jonathan Borba on Unsplash
