Patrilo ti každé jedno ráno. Každá bezsenná noc, každá voľná chvíľa, kedy moje myšlienky neboli spútané vonkajšími okolnosťami. Vždy, keď som nebola prinútená myslieť na nič iné, myslela som na teba bez toho, aby som to chcela. Proste sa to dialo. Moja myseľ sa ťa nedokázala zbaviť a neustále mi ťa pripomínala.

Kvôli tomu som sa zamýšľala nad takými vecami, ktoré mi predtým na um nezišli ani náhodou… Je možné, že raz zabudnem? Aké to bude, keď sa zamilujem opäť? A zamilujem sa vôbec? Po tom všetkom, čo som zažila s tebou? Uvidím raz v niekom teba? Zažila som s tebou vlastne lásku, alebo šlo iba o vzplanutie citov? Budem ešte niekedy veriť na šťastné konce? Prečo sa dvaja ľudia do seba zaľúbia a potom dlho potichu trpia? Prečo niekto niečo také vôbec dovolí? Na čo je to dobré?

Bol si pre mňa bolesťou, ktorá sa neustále vracala.

pinterest.com

A ja som chcela iba jedno – mať aspoň na chvíľu pokoj. Bola som unavená z toho, ako sa moje srdce trápi, nedokázala som sa radovať, nedokázala som nič. Nič len na teba myslieť, sužovať sa a klásť si otázky, ktorých odpovede nikdy nenájdem.

Odhodlanie v sebe niečo zmeniť som mala už dávno. Už dlho, dlho predtým som túžila po tom, aby som na teba nemyslela. Desila som sa každej noci, ktorá ma čakala, pretože som vedela, aké to zasa bude. Možno budú slzy, možno sa nedostaví spánok, možno sa budem iba prevaľovať zo strany na stranu a ani na pár sekúnd nenájdem pokoj. Dialo sa to stále… Tie noci som už prestala aj počítať, pretože ma to deptalo ešte viac.

Myslím, že práve kvôli tomu sa budem báť opäť sa zamilovať. Myslím, že keď niekoho raz stretnem, radšej odídem skôr, ako sa medzi nami vyvinie niečo hlbšie. Vždy budem mať na pamäti tie desivé noci, ktoré prišli po tom, ako sme si povedali posledné zbohom. A ten strach z toho, že to prežijem zasa, bude väčší ako chuť opäť niekoho milovať a cítiť sa milovaná…

Jedna noc mi však utkvela v pamäti. Je asi jediná spomedzi tých všetkých, na ktorú som hrdá a pri spomienke na ňu cítim úľavu, nie strach. Spočiatku to vyzeralo, že sa celý kolobeh znovu zopakuje. Ja si ľahnem, zavriem oči a v mojej mysli sa objavíš ty…

Tak sa aj stalo. Zasa som myslela na teba, ten pocit v duši, ktorý som pri tom vždy mala, bol úplne rovnaký. Zvieralo mi hruď, v hlave som mala milión myšlienok a každá z nich sa snažila vtrhnúť do mojej duše čo najskôr. Výsledkom bol iba chaos, ktorý mi nedovolil zaspať. A presne vtedy som si povedala, že sa to musí skončiť.

Posadila som sa, hlavu som si vzala do dlaní a zakázala som si ťa.

pinterest.com

Zakázala som si myslieť na teba, zakázala som sama sebe, aby som ti ďalšie mesiace venovala čo i len jednu myšlienku. Zakázala som si márniť svoj čas otázkami a spomienkami, ktoré nikam nevedú…

Vždy, keď sa to blížilo a ty si sa v mojej hlave objavil znova, vyhnala som ťa. Nekompromisne a rázne. Nikdy som svoj mozog nezamestnávala toľko ako vtedy. Nedovolila som mu, aby si oddýchol ani len na sekundu, pretože ak sa tak stalo, zablúdil opäť ku spomienkam na teba. Čítala som kvantá kníh a žiadnu z nich som nepustila z ruky, kým som pri nej nezaspala. Učila som sa nové jazyky. Na internete som sledovala ľudí, ktorí prežili niečo výnimočné, a ponorila som sa do ich príbehov…

Až raz prišiel deň, kedy som si uvedomila, že si už nič zakazovať nemusím. Vytratil si sa z mojej duše a mne tento fakt nahnal slzy do očí. A to bolo poslednýkrát, čo som kvôli tebe plakala… Od úľavy, preto, že som sa od teba odpútala a nadobro ťa zo seba vyhnala.

A odvtedy si myslím, že nezáleží na tom, čo prežijeme. Ale na tom, ako sa s tým chceme vysporiadať a či vôbec chceme…

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Moment, kedy sa prestala báť lásky

Autor: Monika V.

Coverphoto: Photo by Yoann Boyer on Unsplash

Facebook komentáre