Fázu, kedy chceš zabudnúť, no predsa nechceš, už máš za sebou. Dávno. Teraz to už chceš. Možno aj nastal definitívny koniec, možno sa všetky väzby pretli a možno nie. Možno sú tam stále nejaké nitky, tisíckrát zauzlené, pričom každý uzol predstavuje ďalšiu a ďalšiu šancu, ktorú si mu dala. V podstate je to úplne jedno, v akej etape konca sa váš vzťah nachádza. Ty ho už milovať nechceš. Ale predsa ho miluješ…
No zatiaľ čo kedysi si si tento cit pestovala a chránila ako to najcennejšie, čo si kedy mala, dnes ťa len ťahá ku dnu. Hnevá ťa, dusí ťa, pripomína ti všetky tvoje chyby, kroky, ktorými si stúpila poriadne vedľa. Chceš sa opäť zhlboka nadýchnuť, chceš sa tejto lásky zbaviť, chceš ju zo seba zhodiť, lenže nevieš ako. Nevieš, čo s tou láskou, ktorou on pohŕdal a ktorá vychádzala len z teba.
unsplash.com
Vždy bola len tvoja. A teraz ti celá aj zostala…
Rozmýšľaš, čo s tým. Ako zase začať žiť, ako zabudnúť, ako nemilovať niekoho, kto si to nezaslúži. Ako túto lásku nadobro pochovať. Nielen na chvíľu. Ale naveky. Chceš všetko, čo ťa s ním spája, zakopať pod čiernu zem a označiť toto miesto červenou páskou, aby si tam nikdy viac už ani omylom nevkročila. Vždy, keď si to pripustíš – že k nemu stále niečo cítiš, zaplavia ťa hnev, skľúčenie aj bezmocnosť. A tak si každý večer túto lásku zakazuješ a predstavuješ si, že zajtra to už bude iné. Že sa zobudíš bez nej… No doteraz sa tak nestalo.
Môžeš si ho zakázať… Ale nebude to stačiť. K tomu, aby si niekoho prestala milovať, aby ti bol ukradnutý a aby si neprežívala infarkt zakaždým, keď budeš počuť jeho meno, musíš jednoducho dospieť. Musíš sa len zrazu ocitnúť v inej fáze života, v inom stave mysle. Tvoje srdce musí byť vyžmýkané aj do poslednej kvapky. Až potom pochopíš, že už milovať nechceš, nevieš, nemôžeš, nevládzeš… Keď sa tisíckrát presvedčíš, že táto láska je jednostranná, že ti nikdy nevráti to, čo do nej dávaš ty.
Jednoducho ho prestaneš milovať, keď miliónkrát pocítiš, aké to je, keď si na tú lásku sama.
unsplash.com
A vtedy ťa ten pocit zlomí…
Zlomí teba, tvoje srdce, tvoju vieru. Zlomí sa všetko a práve tento zlom tú lásku uhasí. Nadobro. Nádej už nebude tlieť, srdce viac nebude pre neho biť. Tam, kde bola láska, bude zrazu ľahostajnosť. To, čo bolo kedysi pre teba dôležité, bude zrazu nepodstatné. Mnohým veciam viac nebudeš rozumieť a ďalším zasa rozumieť začneš. Viac sa v tej láske nebudeš spoznávať, pretože presne vtedy, keď si sa v nej strácala, strácala si aj kúsky svojho ja, ktoré dnes k tebe viac nezapasujú.
Raz ti tá láska bude cudzia natoľko, že prestaneš pátrať po dôvodoch, prečo si ju cítila. Zostanú pochované v minulosti rovnako ako spomienky na neho, akoby ti nikdy nepatrili… Ani tie spomienky, ani on. Nikdy neboli úplne tvoje, no predsa ťa zmenili.
Zakazovať si lásku proste nemá význam…
Pretože každá láska, ktorá nie je vybudovaná na pevných základoch, sa pominie sama. Bez zákazov. Len tak… Lebo pochopíš, že milovať niektorých ľudí viac nemá cenu a že dôsledkom nej strácaš tú cenu aj ty. Viac už nebudeš chcieť byť tá, ktorá na všetko prikývne, ktorá sa so všetkým uskromní, ktorá čaká, prosí, žiada, zahanbuje sa a robí šialené veci.
Raz budeš chcieť byť ženou, na ktorej záleží. A vtedy ti prestane záležať na tých, ktorým nezáleží na tebe.
Coverphoto: Photo by Greg Rak on Unsplash
