Nepamätám si na to, čo presne sa vtedy dialo vôkol mňa, hoci ma to takto spätne prekvapuje. Vraj si na dôležité a prevratné momenty v našich životoch spomíname úplne do detailov. Možno by si niekto druhý vedel teraz v mysli vybaviť aj to, aké bolo počasie, čo mal oblečené a či sa atmosféra okolo neho výrazne zmenila. Ale ja nie…
Viem len to, že sa zmenilo niečo vo mne, akoby som bola konečne ja tou, na ktorej záleží, a všetko okolo mňa tak prestalo existovať. Ak by som chcela byť patetická, mohla by som napísať, že to prišlo ako blesk z jasného neba. Ale to nechcem…
Myslím si, že patetická som bola po celý ten čas, čo sme boli spolu. Tak úplne postačí, ak to vyjadrím takto… Prišlo to náhle a čosi z môjho srdca, čo zjavne patrilo len tebe, odišlo.
unsplash.com
Vtedy som mala pocit, akoby som sa znovu narodila…
Možno preto, že niečo vo mne umrelo. A možno som si len uvedomila, že láska je síce krásna vec, ale ak milujeme na úkor seba, skôr či neskôr nás to zničí. Je to podobné ako s ohňom. Môžeme si na ňom pripraviť večeru alebo sa pri ňom zohriať, ak máme skrehnuté ruky, ale rovnako nás môže spáliť na popol. Najmä vtedy, ak prestávame vidieť, aké riziká to ohnisko prináša…
Vieš, to je ten dôvod, prečo sa teraz hneváš. Bol si zvyknutý, že máš nado mnou moc, ale tie časy sú už našťastie preč. Môžeš sa kedykoľvek objaviť, potom zasa kedykoľvek odísť a ja necítim v duši vôbec nič. Ani jedno, ani druhé so mnou už nezamáva tak ako kedysi.
Bol to moment, na ktorý spomínam celkom rada. Doslova som sa od teba oslobodila. Nechcem sa tváriť, že sa všetky city k tebe pominuli, to nie. Klamala by som. Ešte tam nejaké sú, ale… Pomaly sa strácajú a nemajú schopnosť rozpútať vo mne tú šialenú búrku, ktorá mnou lomcovala vždy, keď som si na teba spomenula.
Jednoducho som ťa nechala ísť.
Zistila som, že nastal čas, aby sme každý šli svojou cestou. Ako som už spomenula, nie je to preto, že by mi na tebe prestalo záležať. Stále ti prajem, aby si bol šťastný. Ale začalo mi záležať na sebe. Konečne… Po tak dlhom čase…
unsplash.com
Na tom, aby som si do postele líhala bez toho, aby som mala na tvári slzy. Na tom, aby som v noci spala pokojným spánkom. A tiež na tom, aby som konečne začala žiť svoj život. Nie život, nad ktorým vládneš ty a ja som len bábkou, ktorá sa podmaňuje deštruktívnym pocitom, čo v nej vyvolávaš.
Viem, že to nie je nič výnimočné…
Stretnúť človeka, ktorý spôsobí, že nám prestane na sebe záležať, a preto veríme, počúvame sľuby a ešte viac si v totálnom zúfalstve sľubujeme i my sami.
Ale tiež už viem, že jediným liekom na túto bolesť je spýtať sa seba samého, či mi aspoň trochu záleží na sebe…
Pretože ak je tomu tak, veľmi rýchlo prídeme na to, že je rozdiel milovať a lásku len s láskou v očiach pýtať. Je rozdiel byť verný a oddaný a je rozdiel byť zúfalý. Až vďaka tebe som pochopila, kde sú tieto hranice. Hranice medzi láskou a citom, ktorý namiesto toho, aby niečo v nás rozvíjal, všetko, čo ho postretne, zabíja.
Prepáč, ale záleží mi na sebe. Prišla som na to síce neskoro, možno v poslednú chvíľu, ale aj tak ešte môžem zachrániť, čo sa dá, hoci už nikdy nezachránim všetko. Spomienky zostanú a ja budem dúfať len v jedno… Že si raz odpustím, že som vierou v teba zabudla na seba.
Coverphoto: Photo by Joshua Rawson-Harris on Unsplash
