Neviem, či starnem alebo som len unavená. No cítim sa nejaká „zablokovaná“. Bloknutá voči všetkým, ktorí v minulosti už niečo dovŕzali, no predsa len to nebolo tak strašné, aby som ich šmarila cez palubu. Zabolelo, prebolelo… A oni zostali. No časy sa menia, teda aspoň tie, ktoré žijem práve teraz. Už nemám síl preniesť sa cez ďalšie sklamania. Prečo by som aj mala? Už viac nemám potrebu upínať sa na niekoho, kto sa ku mne nepripútal čistými a úprimnými citmi.
Ľutujem chvíle, kedy som plakala pre tých, ktorí za to nestáli. Pretože možno je to klišé, ale skutočne nie každý si naše slzy zaslúži. Sú ľudia, ktorí si nezaslúžia ani jednu našu myšlienku, no my im venujeme „pre istotu“ celé roky. Snažíme sa vnútiť im našu lásku a keď ju ohrdnú, dávame ešte viac. Zatiaľ čo opodiaľ stoja tí, ktorí nikdy neodídu, ktorí vedia, kedy mlčať a kedy prehovoriť, všetko to sledujú a ubližuje im naša bolesť prameniaca z našej vlastnej hlúposti.
Čím som staršia, tým viac sa pozerám na to, kto čo robí…
Nie, nestačia mi slová. Na sľuby som už príliš veľká. Viem, že čakať na splnenie niektorých sľubov nás stojí omnoho viac síl, ako sa bez týchto činov prezieravo zaobísť. Viem, že akceptovať falošné ospravedlnenia je oveľa horšie, než sa na niekoho chvíľu spravodlivo hnevať. Viem, že záleží len na tých, ktorí tu boli, keď tu byť mali…
Na tých, ktorí nesiahli po prvej výhovorke, ktorá im napadla, no prišli, aj keď mali možno iné plány. Na tých, ktorí nám vraveli, že sa rútime do katastrofy, a keď nás v tom nedokázali zastaviť, i tak zostali, aby nám neskôr utreli naše slzy. Na tých, ktorým nemá zmysel klamať, že sa cítime v poriadku, pretože na to, aby rozpoznali tú búrku v nás, im stačí jeden jediný pohľad.
Záleží len na ľuďoch, ktorí nikdy nenechali ľahostajne dozvoniť telefón, ak sa na displeji objavilo naše meno. Záleží presne na tých, ktorým sme ukázali naše ja v celej svojej kráse a oni sa ho nezľakli veľmi dobre vediac, že to s nami občas bude poriadna výzva. Na tých, ktorí s nami pobudli aj v okamihoch, kedy sme im nedokázali ponúknuť nič, pretože sme všetko odovzdali ľuďom, na ktorých nám vtedy záležať nemalo.
Milá moja, každý, kto do tohto opisu nezapadá, by nemal zapadnúť ani do tvojho srdca…
Tam nie je jeho miesto, ver mi. A už vôbec by si sa nemala dokopávať k tomu, aby si ho chcela k tomuto správaniu ty sama pretvoriť. Musí to chcieť on. A keď nechce, tak nechce… Lásku si nevynútiš, rovnako ako ju nezakryješ, ak už raz niekde vznikla.
Najhoršie, čo pre seba môžeš urobiť, je dávať zmysel a váhu vzťahom, ktoré žiaden zmysel ani žiadnu hodnotu nemajú.
Coverphoto: Photo by Amber Kipp on Unsplash