Ak sa chceme od niekoho odpútať, musíme si nájsť ďalší záujem. Keď chceme od niečoho odvrátiť svoje myšlienky, musíme začať myslieť na niečo iné. A to robím aj ja teraz. Avšak trošku inak. Bola som v budúcnosti s tebou. V mojej hlave nám bolo krásne… Realita však bola trošku iná. A keď som nemohla dostať realitu, rozhodla som sa ísť do minulosti. Za tebou. Za tým jediným, kto ma kedy úprimne miloval.
Aspoň tak to vnímam teraz, keď som sama bez kohokoľvek. Hlúpa a naivná. Viem… Keď si odišiel, hľadala som ťa v každej osobe na ulici, v každej jednej. Túžila som ťa znova objaviť, uvidieť, nájsť. Ale vieme, ako to chodí, keď niečo veľmi chceme a túžime po tom, nedostaneme to.
pinterest.com
Lebo život je hlavne o správnom načasovaní, nie o tom, čo chceme…
Pretože nie vždy, keď niečo chceme, je na to aj správny čas. Takže si nebol nikde, kam som sa pozrela, len v mojej hlave či srdci? A ja som ťa musela nechať odísť. Nechcela som, ale nemala som na výber, lebo ty si si svoj život usporiadal, vybral si si. Život bezo mňa.
A tak som sa musela naučiť žiť bez teba. Každým dňom si sa stával čoraz krajšou spomienkou. Tá bolesť odchádzala a nahrádzalo ju pochopenie, porozumenie, sila, odvaha. Až si odišiel. Zavrel si tú krásnu knihu. Dopísali sme ju spoločne a rozhodli sa, že naše deti, aj keď nie spoločne, naučíme to, čo nás naučila naša láska.
Rozhodla som sa venovať svoje slová niekomu inému…
Snažila som sa nájsť niečo, čo som mala naposledy s tebou. Avšak to tak býva, že keď sa najviac snažíme, cítime sa najviac neschopní. A ja som stále blúdila v dákom kruhu. V ktorom sa jedna strana snaží a druhá nerobí nič. Ale udržuje vo vás ten pocit, že niečo robí – slovne.
Rozprával veľa, to mu ide lepšie ako skutky. Lenže ako dlho dokážete veriť slovám bez skutkov? Stačí vám na to jeden moment, keď vy sa cítite tak, že jediné, čo potrebujete, nie sú pekné slová, ale pochopenie, podpora, objatie. A keď vám ho nik nedáva, pochopíte, že slová už nestačia. A vtedy si sa vrátil.
pinterest.com
Zrazu som tvoju tvár videla v každom človeku…
Tak ako som ju kedysi hľadala a nevedela nájsť, som ju teraz nachádzala, aj keď som sa o to vôbec neusilovala. Vracal si sa mi v snoch, vracal si sa mi v mojich slovách, v mojich vetách. A ja som premýšľala, prečo práve teraz.
Lebo si bol ten, kto tu bol, keď som nepotrebovala slová, ale ticho, rameno, teba. Zrazu som ťa potrebovala, zrazu som ťa znova chcela. Zrazu si bol jediný, o kom som zase chcela písať. Ach, čo som to zas vyviedla…
Vraciam sa k tej veľkej bolesti, k tej láske, z ktorej som sa tak veľmi ťažko liečila. Len preto, že niekto ma odmietol. Lebo viem, že ty by si ma neodmietol. Ja som sa rozhodla odísť od teba a viem, že to bolo to najlepšie rozhodnutie, aké som urobila.
Tak prečo, keď píšem tieto slová, mám takú zvláštnu boľavú hrču v hrdle?
Prečo chcem, aby si mi zrazu napísal a povedal, že aj keď žiješ svoj šťastný život bezo mňa, chybám ti v ňom? Že ma tak isto stretávaš v cudzích ľuďoch ako ja teba. Prečo zrazu tieto slová tak veľmi potrebujem? Prečo zrazu potrebujem práve teba? Toho, kto mi ublížil ? Zrazu už je hrča tak veľká, že jediné, čo môže nasledovať, sú slzy.
Viem, prečo mi chýbaš, viem, prečo sa vraciam práve k tebe. Lebo práve dnes, práve teraz bolo ublížené mne. A hľadám útechu v niekom, koho som naposledy milovala, hľadám útechu v niekom, komu som ublížila ja, niekoho, kto bude vedieť, ako sa cítim teraz ja. Aké sebecké. Toto nie som ja. Ale vraj tí, ktorí sú sebeckí, sa majú lepšie. Vraj.
pinterest.com
Ale to nie je život, aký chcem viesť…
Uvedomujem si, že keď nám je ublížené, vraciame sa do minulosti, lebo to je náš prístav. Mojím prístavom si bol aj ty. Aj keď si mi ublížil, aj keď som ti ublížila ja. Vytvorili sme si bezpečný prístav z našich skúseností, z našich chýb, z našich spomienok, z našej lásky, ktorá už existuje len v našich spomienkach, a viem, že ja z neho budem čerpať, lebo je to môj bezpečný prístav, ktorý ma naučil byť silnou.
A preto teraz, keď sa cítim ublížene a zlomene, sa k nemu vraciam. Lebo potrebujem tú silu, ktorú som mala aj kedysi pri tebe. Potrebujem tú silu, ktorú som mala, keď som od teba odišla, potrebujem tú silu, ktorú som mala, keď som ti odolávala, potrebujem tú silu, ktorú som hľadala pár rokov, než som sa z teba vyliečila.
Na to všetko je potrebný môj momentálny útek do minulosti. Lebo ak som sa dokázala vyliečiť z teba, nájsť všetku tú silu, viem, že ju dokážem nájsť aj teraz, keď mi bolo ubližené. Od človeka, ktorý o tom ani len netuší, ktorý sa o to ani nezaujíma. Ktorý sa nezaujíma o mňa. A viem, že ty by si mu povedal, aký je to len blbec, ale to robíme my ženy… Vyberáme si tých, ktorí o nás nemajú až taký záujem, ubližujeme si tým a potom sa vraciame do minulosti.
pinterest.com
No nie zo zbabelosti, ale preto, aby sme si pripomenuli, aké silné sme…
Aj keď to nie vždy tak na prvý pohľad vyzerá, ale aj my si občas niektoré veci musíme pripomenúť. Pripomenúť si, aká bola láska, aká je láska a aká by mohla byť. Takže si pripomínam. A snáď si nabudúce vyberiem toho, kto si povie, že len blbec by si ma nevybral, avšak my silné ženy hľadáme i silné výzvy.
Aj keď sa bojíme ďalšej bolesti, vieme, ako s ňou zápasiť. Naše srdcia sú posiate jazvami a to ich robí omnoho väčšími. Tie srdcia milujú mnohonásobne viac, avšak sa aj liečia mnohonásobne dlhšie, o to viac sú silnejšie. A neboja sa ako budúcnosti, tak ani minulosti. Bojujú s prítomnosťou, s hrdosťou čerpajú z minulosti a kráčajú do budúcnosti.
Autor: Michaela
Coverphoto: Photo by Brendan Church on Unsplash
