Mnohí z nás si myslia, že ich vedia rozoznať. Že by si nepomýlili zamilovanosť a lásku. Že by si predsa ten rozdiel všimli. Že veľmi dobre rozumejú svojej mysli a telu. Že rozumejú tomu, čo cítia…
Pravda je však podľa mňa taká, že tieto dva – veľmi silné pocity – nie je vôbec až také jednoduché odlíšiť. A práve zo zmätku, ktorý dokáže ich zámena vytvoriť, vznikajú zlomené srdcia, zlomené duše a zlomení ľudia. Mnohí z nás zanevreli na lásku, pretože ich zranila zamilovanosť. A to je škoda, pretože potom, keď nám láska klope, alebo aj rovno trieska päsťou na dvere, už jej neveríme, alebo proste vôbec neveríme v ňu ako takú…
pexels.com
Láska však neubližuje – to zamilovanosť…
Zamilovanosť ale nie je nič zlé, to netvrdím a nikdy ani tvrdiť nebudem. Svojím spôsobom je to jedna z najkrajších vecí, ktoré sa nám môžu v živote stať… Problém je len v tom, že občas, tak ako príde – aj odíde… A nikomu nepodá vysvetlenie prečo. Lenže to zamilovanosť robí… A buď na jej miesto zasadne láska, alebo prázdno. Môže z nej vzniknúť ten najkrajší cit na svete, alebo môže zmiznúť a nezanechať po sebe vôbec nič, no a dvaja sebe najbližší sa stávajú zo dňa na deň cudzincami.
Zamilovanosť je niečo, čo dokáže vzniknúť v priebehu jednej sekundy. Krátkeho momentu. Určite sa väčšine z vás už stalo, že ste niekoho uvideli a roztriasli sa vám kolená. Spotili sa vám dlane a začal vám preskakovať hlas. Z nervozity. Zo silného búšenia srdca, ktoré ste cítili až v spánkoch. Potom tá osoba prehovorila alebo sa vám pozrela do očí… A s vami to celé otriaslo ešte viac. Kolená sa vám podlomili, v hlave a v hrudi sa spustila smršť a všetko naokolo akoby prestalo existovať. Všetko ostatné zrazu prestalo byť dôležité…
Možno ste tú osobu videli tam, v ten daný moment, prvý a poslednýkrát, no dodnes si na ňu spomeniete a nikdy nezabudnete. No a možno to malo pokračovanie. Možno to bol románik a možno to dokonca bol vzťah… Možno to trvalo niekoľko mesiacov a možno aj rokov…
A tu na scénu nastupuje dôležitý moment – zamilovanosť nikdy netrvá večne….
Zamilovanosť vzniká okamihom, láska časom.
Zamilovanosť nám do žíl vháňa adrenalín a vášeň, láska v nás vyvoláva pokoj.
Zamilovanosť nás núti chyby iných prehliadať, láska nás učí ich akceptovať.
Zamilovanosť má dobu trvanlivosti, láska je večná.
Zamilovanosť sa pozerá očami – láska srdcom.
Mnohokrát sme sklamaní, pretože si zamilovanosť zameníme s láskou…
Lenže zamilovanosť – a nebudeme si klamať – je hlavne chemický proces. Do detailov nepôjdem, pretože sa priznám, až tak ich neovládam. No musíte uznať, že keď po pár dňoch k niekomu „cítite“ neuveriteľne silné puto a máte pocit, že ten človek sa pre vás stáva všetkým, nie je to celkom zdravý pohľad, pocit. Všetko je dokonalé. Chcete s ním byť každú sekundu vášho života, každá jedna jediná bunka vášho tela túži po jeho dotyku, a keď ho nemá, ide sa z toho zblázniť tak, ako keď ho dostane… Pri každom bozku, každom dotyku, každom tóne jeho hlasu máte pocit, že vám telom neprúdi krv, ale oheň…
A je to úžasné. Je to tak úžasný pocit, až prestaneme vidieť všetko naokolo – prestaneme vidieť, že sa ten človek k nám možno vôbec nehodí. Že by sme sa v bežnom živote navzájom pozabíjali, alebo by sme si vôbec nerozumeli. Zamilovanosť dokáže spôsobiť – teraz to trochu preženiem, je to len príklad – že by vegán dokázal žiť s poľovníkom. Kvôli zamilovanosti a pocitu, ktorý nám dáva, dokážeme zaprieť sami seba. Svoj život a iných ľudí či veci, na ktorých nám, za normálneho stavu mysle, veľmi záleží. A tu by sa nám mala rozblikať kontrolka… Lenže, ak sa tak i stane, sme slepí aj voči nej.
A to je práve temná stránka zamilovanosti…
To je ten druh, ktorý časom vyprchá. No a jeden zo vzťahu odchádza. Prevažne je to ten, z ktorého zamilovanosť vyprchala skôr a často sa stane, že ten druhý, ktorý je ešte stále v jej opojení, nechápe, čo sa stalo. Časom, po odlúčení, keď opar zamilovanosti opadne, aj ten druhý všetko začne pomaly chápať… Je to ako preberať sa z nejakej bdelej kómy. Prehráva si posledné obdobie života, ale zrazu uvidí všetky tie isté situácie úplne inak, triezvo. A pochopí, že je vlastne dobre, že sa to skončilo.
No čo je dosť nešťastné, je – že to niekedy zájde príliš ďaleko a niekto, či si to rozumom aj uvedomuje alebo nie, príde k „úrazu“. Jeho srdce bude zlomené, pretože či chceme, alebo nie – ak je niekto dôležitou súčasťou nášho života po istú dobu, zvykneme si naňho a máme ho radi. Začneme mu veriť… A opustenie vnímame ako zradu, aj keď, v skutočnosti, sa stalo nevyhnutné a to, čo je správne. No srdcu občas trvá oveľa dlhšie pochopiť to, čo hlava už dávno vie.
Zamilovanosť však môže prerásť tiež do lásky. A to sú tie šťastné konce. Nech je, ako chce, vzťahy vždy boli a aj budú svojím spôsobom risk. Na ich začiatku nikdy nebudeme vedieť, čo nás čaká na ich konci. Či hop, alebo trop.
pexels.com
Môj názor ale je, že so slovom „milujem ťa“ by sa nemalo plytvať…
Nehovorme to, kým si tým nie sme istí. Nehovorme to prirýchlo. Nehovorme to, kým sme s tým druhým niečo neprežili. Kým sme ho nevideli zlomeného, nešťastného, na dne. Kým sme ho nevideli tešiť sa nahlas, ak mu niečo vyšlo. Kým sme ho nevideli zabávať sa s priateľmi alebo zabávať sa osamote. Kým sme ho nepočuli hovoriť o životných plánoch a o tom, čo by chcel v živote robiť, a kým sme si nevypočuli dôvody prečo. Kým nevieme, s ktorým dlhoročným kamarátom sa nerozpráva a prečo… Kým sme ho nevideli ale že fakt naštvaného – ba priam až zúrivého.
Nehovorme, že milujeme, kým poriadne nevieme, komu to vlastne hovoríme…
A naopak – neverme slovám milujem ťa príliš skoro.
Neverme im, pokiaľ ich nepredbiehajú a nepotvrdzujú skutky. Skutky toho druhého. Pretože ak ti niekto povie „milujem ťa“ po pár týždňoch, a pozná z teba len tú špičku ľadovca, ktorá sa plaví nad oceánom, ako na tých motivačných obrázkoch, no nemá ani páru, čo sa skrýva pod hladinou, musíš sama uznať, dievča, že to nemôže byť pravda.
Že sú to len kecy…
Človek, ktorý ťa skutočne miluje, vie, že piješ kávu s jedným cukrom a pol na pol s mliekom. Vie, že keď sa usmievaš, ale hryzieš si do pery, tak si nervózna. Vie, že ak ti niečo vyšlo, si schopná vyskakovať dva metre a vyspevovať si po anglicky pesničky, ktorých slová vôbec nepoznáš, na ulici medzi ľuďmi a je ti to jedno…
Človek, ktorý ťa miluje, sa musí proste usmiať, keď ťa vidí strapatú v kúpeľni spievať si pred zrkadlom do deodorantu…
Ten človek, ktorý ti povie, že ťa miluje, musí v prvom rade vedieť, KOMU TO HOVORÍ… Musí najskôr vedieť, kto si, a musí si byť istý, že z neho nehovorí zamilovanosť do tvojho tela, ale láska k tvojej duši…
Pretože slovo milujem ťa znamená – budem tu pre teba, nech sa deje čokoľvek, a kým si v mojom živote ty, mám všetko…
A to isté by si mala vedieť ty… Pretože láska sa nepozerá očami, ale srdcom… A hlavne – LÁSKA NEVZNIKÁ HNEĎ.
Coverphoto: Photo by Daniel Silva Gaxiola on Unsplash
