Zaslúžiš si to. Skutočne si zaslúžiš nájsť si chvíľku len pre seba a nemyslieť na to, čo všetko sa od teba očakáva, kto ťa potrebuje, kto ťa sklamal, kto ti ukázal, že v jeho očiach nemáš rovnakú hodnotu ako on v tých tvojich. Zaslúžiš si konečne myslieť na seba a na to, čo po čom túžiš, čo si si dlho odopierala. Zaslúžiš si rozanalyzovať svoje strachy, postaviť sa im tvárou v tvár nechávajúc ich rozplynúť sa v povetrí. Zaslúžiš uvedomenie, že ty si tá, na ktorej záleží.
Znie to možno všedne. Ale ako často to my ženy robíme? Keď sa z pracujúcej ženy meníme na mamy, na partnerky, dcéry, sestry, priateľky, spriaznené duše, kolegyne alebo šéfky. Chceme byť dokonalé, myslíme si, že naša hodnota je závislá od čistej a upratanej domácnosti, spokojných detí a manželov, života bez zlyhaní a výbuchov hnevu.
unsplash.com
Preberáme cudzie sny, snažíme sa o ne ako svoje vlastné, nechávame si vštepovať názor, že ak budú šťastní všetci ostatní, budeme šťastné i my. Okamihy, kedy máme chuť zavrieť sa pred celým svetom a konečne aspoň na pár sekúnd vypnúť, považujeme za zlyhanie. Pretože… Sme tak trochu uverili, že rozdávať sa je naším jediným poslaním a že ukrajovať si zo seba je niečo prirodzené, priam potrebné.
Ale vieš čo?
Vôbec to nie je pravda. Sme viac ako všetky tie role, ktoré počas dňa vystriedame. Zistenie, že znamenáme veľa, nemôžeme odvodzovať od toho, či sme druhým ponúkli svojich 100%. Nemôžeme od seba očakávať, že vždy naplníme očakávania druhých, a už vôbec by sme nemali mať výčitky, že sa nájdu dni, kedy v sebe nenachádzame silu to urobiť.
Niečo je s nami ženami zle… A myslím to úprimne. Na niečo sme totiž zabudli. Konkrétne na seba. Na to, že náš svet by mal byť primárne o nás, že k nám samým nie je úctivé, aby sme hlavnú rolu v našich životoch neustále prepožičiavali iným. Ideme sa roztrhať pre to, aby sme pocítili vďaku, lásku a náklonnosť, pričom zabúdame na to, že tie pravé city by nám mali byť venované len preto, že sme. Že sme niekomu zapasovali do jeho sveta presne tak, ako nám to je prirodzené – dokonalo-nedokonalé, niekedy unavené, niekedy nič nestíhajúce, niekedy rozhnevané alebo utopené v mikrosmútkoch vychádzajúcich zo všedných dní.
unsplash.com
Máme právo uvedomiť si, že si zaslúžime byť akceptované…
Nech máme práve akokoľvek veľa či málo energie byť tu pre druhých. Nech máme chuť uzavrieť sa len do seba a vykašľať sa na všetko, čo „by sme mali.“ Nech sa nám chce plakať alebo smiať, rozprávať sa alebo počúvať, byť tu pre niekoho alebo len neprítomne mlčky pozerať pred seba.
Zaslúžime si lásku, rešpekt a úprimné city každý jeden deň v roku, nielen vtedy, keď zo seba vydolujeme svoje maximá. Zaslúžime si byť milované nielen za naše úspechy, ale malo by sa nám lásky dostávať, aj keď práve zlyhávame. Pretože na to máme právo. Právo, ktoré si však odoberáme my samy vysokými očakávaniami od nás samých.
Nemusíme nič. A rovnako môžeme všetko. Ak v týchto zisteniach nájdeme balans, konečne budeme šťastné. Také, aké sme. Vo svojej podstate, v dobrých aj v zlých dňoch.
Coverphoto: Photo by Ayo Ogunseinde on Unsplash
