Myslela som si, že po tom všetkom, po všetkých tých preplakaných nociach, budem zlomená. Že niečo z mojej duše zmizne a viac sa tam už nikdy nevráti. Nemôžem povedať, že sa tak nestalo, ale… necítim sa zlomene, zatrpknuto, ani som na vzťahy nezanevrela. Nie tak, ako som očakávala. Udialo sa to celkom iným spôsobom. Po tom všetkom, čo už mám za sebou, som len zvedavá… Zvedavá, či to prežijem opäť.

Či nezutekám skôr, ako s niekým stihnem prežiť niečo pekné. Či raz, keď zasa budem niekomu hľadieť do očí, uvidím tam celý svet. Celý svoj svet… Či sa vtedy, keď ma niekto v noci opäť objíme, budem cítiť bezpečne. Či sa ešte po boku inej osoby niekedy zo srdca zasmejem a nebudem ten čas vnímať ako premárnený…

Podvedome totiž očakávam ďalšie sklamanie…

A tým pádom mi všetky prejavy náklonnosti prídu ako faloš. Skrytý zištný úmysel zamaskovaný do pekného gesta. Snažím sa nemyslieť na to, čo bolo, no istá časť môjho ja už prestala veriť, že to má zmysel. Dlhé rozhovory do rána. Objatia, v ktorých som sa vždy stratila. Slová, ktoré boli v ťažkých časoch balzamom na dušu. Nekonečné pohľady z očí do očí. Zovretie mojej dlane v tej jeho, keď sa mi roztriasla brada… Bolo to úprimné? Ak áno, prečo sa to skončilo tak, ako sa to skončilo?

pinterest.com

Možno… možno to bolo úprimné. A možno to malo zmysel len vtedy. V tom čase, za tých okolností. Možno sa to muselo pretrhnúť a skončiť. Možno sme sa obaja natoľko zmenili, že dnes by to už zmysel nemalo.

Zažijem to opäť?

Momentálne sa v mojej duši odohráva búrka. Búrka pocitov, s ktorou nedokážem skoncovať, musím len vyčkať, kým sama prehrmí a odíde. No som zvedavá, čo po nej v mojom vnútri zostane. Jedna časť mojej duše odmieta všetko… Nechce rozdávať úsmevy, pretože sa bojí, že ten, kto jej ich opätuje, to nebude myslieť vážne. Nechce sa pýtať, čo druhého trápi, pretože vie, že keď bude niečo trápiť mňa, nenájde sa nik, kto by sa spýtal rovnakú otázku. No na druhej strane… Chcem to prežiť opäť.

Chcem niekomu veriť…
Chcem mať pocit, že ma niekto so záujmom počúva, keď mu rozprávam, aký som mala deň.
Chcem, aby ma niekto objal, keď sa mi zosype celý svet.
Chcem sa s niekým dlhé hodiny smiať na absurdných hlúpostiach.
Chcem s niekým premárniť svoj drahocenný čas…

A tak mi nezostáva nič iné, len počkať.

Na to, či sa v mojom živote objaví niekto, pri kom budem mať pocit, že to má zmysel. Pri kom si nebudem myslieť, že je to zbytočné a radšej odídem domov čítať si knihu. Som zvedavá, veľmi… Či raz niekto taký príde. Nechcem v to dúfať, nechcem ho hľadať. Rozhodla som sa, že sa nechám prekvapiť, či to ešte raz, po tom všetkom, zažijem znova.

Autor: Sarah

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Chýbaš mi

Coverphoto: Photo by Oscar Gray on Unsplash

Facebook komentáre