Veľkou pravdou je to, čo kedysi povedal Bob Marley: „Najväčší zbabelec je muž, ktorý v žene prebudí lásku, aj keď nemá v úmysle ju milovať.“ Ani som netušila, že takú lásku raz vo mne niekto prebudí a potom to zbabelo vzdá.

Povedz mi, cítila si sa niekedy už úplne na dne? Tak, že si mala pocit, že hlbšie sa už nedá spadnúť? Že si narazila celým telom na niečo tvrdé, špinavé a studené, pod čím už nič nie je?

Akoby si bola na samom dne samotného dna? Jednoducho na konci? A nad tebou akoby boli tony blata a špiny, ktoré ťa tlačili ešte viac k tomu dnu a ty si nemohla uniknúť? Pohnúť sa dolu ani hore? A nedalo sa ti vôbec nadýchnuť?

Len si nehybne ležala na zemi a prosila, aby to skončilo. Prúd sĺz ti stekal po tvári, nevedela si ho zastaviť, nevedela si ho utlmiť, ani nijako ovplyvniť, V hlave ti blúdilo milión myšlienok, v srdci si mala chaos a bolesť, v duši tmu a búrku… Vôbec si nespoznávala samu seba… Nevedela si, kto je ten človek, tá osoba, ktorá plače cez tvoje oči, zúri cez tvoju hruď až do celého tela, kričí cez tvoje ústa. Nespáva, sníva, trpí…

Takto som sa cítila ešte nedávno ja…

pinterest.com

Vlastne to bolo ešte pred pár dňami. Všetko som podriaďovala tomu jedinému,  o čom som si myslela, že je moja životná láska, spriaznená duša, osudový muž. JEMU. Potláčala som svoje potreby, svoje túžby, svoje pocity, čakala, kedy príde, kedy napíše, kedy zavolá. A vlastne som vedela, že to neurobí. Že má svoj život s tou druhou, aj keď tvrdil, že ju nemá tak rád ako mňa, že to čo cíti ku mne, je oveľa hlbšie. Vedela som, že naša komunikácia a stretávanie má presne stanovené pravidlá, ktoré nikdy neporuší ani nezmení. A predsa som čakala a živila v sebe nádej.

Nespočítam, koľkokrát som sa trápila, že som mu podľahla, že som bola taká naivná a verila som, že môže zmeniť svoj život a odísť od tej, s ktorou je iba z vďačnosti.

Koľkokrát som ležala v posteli, nespala, analyzovala, premýšľala. Čo keby. Čo ak. Srdce mi pukalo pri predstave, že je teraz s ňou, že spolu ležia v posteli, kým ja som v tej svojej sama. Víkendy som presmútila pri predstave, že sú spolu a ja čakám na pondelok, kedy ho opäť uvidím. V práci som sa nesústredila, lebo som vedela, že niekde po tej chodbe ide práve on a možno zablúdi k dverám mojej kancelárie.

Nesústredila som sa, lebo som si predstavovala, ako príde večer ku mne a budeme sa milovať. Nikdy som nezažila nič krajšie ako pri ňom. Mala som ho v hlave každý deň, každú minútu. Nič iné nebolo dôležité. Všetko som si zariaďovala tak, aby som mohla byť s ním, klamala rodinu, priateľov, kolegov. Pretvarovala sa s naivnou predstavou, že to robím preto, aby som bola s ním, že raz tie klamstvá skončia a budeme spolu. Koľkokrát som chcela odísť, ukončiť to. Raz sa mi to aj podarilo. Bola som na seba hrdá. Ale keď som uvidela tie jeho oči, smutné a roztúžené, podľahla som opäť.

Odpúšťam sama sebe, aká som bola hlúpa a naivná…

Zničená z dvanásťročného vzťahu som sa dostala do ďalšieho, ktorý ma zruinoval oveľa viac a takmer mi v ňom puklo srdce od žiaľu. Cítila som sa hnusná, špinavá, odporná, ubolená, zranená, zlomená, použitá, odkopnutá a väčšinu času nemilovaná. A aj napriek tomu som žobrala o kúsok lásky, o tie chvíľky, kedy som bola aspoň trochu šťastná.

A čo sa zmenilo?

Čo sa stalo, že prišlo uvedomenie? Že som si povedala dosť, už nedovolím, aby ma to prevalcovalo? Uvedomila som si, že cennejšie ako muž a láska k nemu je moja hodnota, moja sebaúcta, moje zdravie a moje šťastie. Že nechcem byť sama a bez vzťahu, že chcem, aby ma niekto ľúbil, objímal, bol mi oporou, spal pri mne každú noc… ale na druhej strane nechcem vzťah, kde nebudem môcť byť sama sebou a samu seba strácam. Že nechcem niekoho, kto si berie všetko a nedáva mi nič. Iba odrobinky. Iba smeti. Že som ďaleko za rodinou, priateľmi a prácou. A to si nezaslúžim. Nezaslúžim si byť štvrtá, tretia ani druhá.

A trvalo mi veľmi, veľmi dlho pochopiť to.

Neviem, ako to dopadne, no pomaly nachádzam v sebe silu vstávať z toho dna, o ktorom som písala na začiatku.

A prebrodiť sa cez tie tony blata a špiny, ktorá je nado mnou, až hore na čerstvý vzduch, do čistej a priezračnej vody, kde budem môcť dýchať, byť šťastná a plávať smerom k životu, ktorý chcem ja, nie ku ktorému ma núti niekto iný. Nežiť podľa predstáv muža, ktorého ľúbim a prispôsobovať sa jemu. Popierať samu seba.

Mám pred sebou ešte dlhú cestu, zvlášť, keď ho dennodenne vidím v práci a vidím, ako sa na mňa pozerá svojimi zelenými očami, v ktorých je láska a smútok.

pinterest.com

A čo by som mu odkázala? Dal si mi viac, ako dostane väčšina ľudí za celý život. Nielen lásku a nádherné chvíle, ale najmä smútok, bolesť a utrpenie. Vďaka tebe som však spoznala svoju hodnotu. Vďaka tebe som spoznala, čo od vzťahu chcem, ale naopak, aj to, čo od neho nechcem. A to je veľmi cenná lekcia…

Asi som ťa musela spoznať, aby som to pochopila. Inak by som iba blúdila po tomto svete a nevedela, kto som, a najmä nevedela, aká obrovská je moja hodnota a sila. Blúdila by som vo vzťahoch, kde by som potláčala svoje ja a robila všetko pre toho, ktorého ľúbim, a svoje potreby nechávala ďaleko za tými jeho.

A čo by som odkázala tebe, ktorá prežívaš niečo podobné?

Každá z nás, ktorá bola alebo je tam na tom dne, to môže dokázať. Môžeš z neho vstať a pohnúť sa ďalej. Nie hneď, nie zo dňa na deň. Potrvá to a bude to bolieť. Spoznáš kruté a temné stránky svojej duše. Uvidíš sa vo svetle, v ktorom si netušila, že sa niekedy môžeš uvidieť. Uvidíš sa v situáciách, o ktorých budeš tvrdiť, že sú tými najhoršími a najbolestivejšími  v tvojom živote. Budeš sa cítiť ako v nočnej more.

Ale zvládneš to. Vstaneš a pôjdeš opäť hore. To ti sľubujem…

Pretože nechceš prežiť život niekoho iného. Chceš prežiť svoj život. Na to si sa narodila. Aby si žila život podľa seba, taký, aký chceš ty. A s mužom, ktorý ťa bude chcieť presne takú, aká si, s tvojimi chybami, náladami aj názormi. Ktorý ťa bude chcieť stále, nielen keď bude mať práve čas alebo chuť. Ktorý ťa nikdy neodmietne, ktorý tu bude vždy pre teba. Ktorý si ťa bude vážiť a budeš pre neho rovnocenným partnerom. Ktorý o tebe bude chcieť vedieť všetko, ale nebude obmedzovať tvoje sny a tvoje chvíle s priateľmi. Kvôli ktorému nebudeš musieť klamať alebo sa pretvarovať, ale budete k sebe úprimní a čestní. Takého, ktorý sa ťa nevzdá, ale bude o teba bojovať. Takého si zaslúžiš. A ver, že príde. Vtedy, keď si uvedomíš, že si HO zaslúžiš. Vtedy príde. A ver, že to bude láska tvojho života.

Autor: Lucy

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Pamätáš si ...?

Coverphoto: Photo by Murilo Folgosi from Pexels

Facebook komentáre