Niekedy mám pocit, že sa nespoznávam. Nehovorím to, čo by som chcela povedať. Už neprejavujem city tak často ako kedysi. Dávam si pozor na to, koho si k sebe pustím. Som ticho práve vtedy, keď mám chuť kričať. Smejem sa, aby som tak zakryla svoje slzy. A keď plačem, schúlim sa do klbka a objímem samu seba. Už viac nehľadám náruč, do ktorej by som sa v takýchto chvíľach schovala.

Viem, že by ten pocit bezpečia bol len dočasný. Bojím sa, že by som si naň zvykla, a keď oň raz prídem, bude ma to bolieť o to viac.

Dnes som ženou, ktorá nespoznáva tú, akou som bola kedysi. Nerozumie jej a nedokáže pochopiť, prečo sa správala tak, ako sa správala.

pinterest.com

Kedysi mala chuť každého spoznať. Verila, že v každom človeku nájde kúsok dobra. Veľa rozprávala, veľa počúvala a snažila sa druhým porozumieť. Zaujímali ju iné ľudské osudy.

Kedysi sa nebála dávať, a pritom nič nepýtala späť. Naivne verila, že ak to raz bude potrebovať, dostane to. Že jej to tí, ktorým niečo dala ona, automaticky vrátia. Myslela si, že keď to robí ona, robia to tak všetci.

Kedysi sa trápila, keď ju niekto sklamal. Pýtala sa, prečo sa to stalo a premýšľala, či niekde neurobila chybu. Uvažovala, či predsa len nemohla urobiť viac. Dnes si v takýchto chvíľach povie, že ich prežije ešte mnoho. Že nemôže plakať kvôli každýmu, kto sa jej rozhodne otočiť chrbtom.

Kedysi sa smiala nahlas a bolo jej jedno, koľko ľudí je naokolo. Nebála sa prejaviť svoje emócie. Keď chcela plakať, plakala. A keď mala chuť smiať sa, rozosmiala sa. Hlasno a tak dlho, kým ju nerozbolela bránica. Vtedy však ešte netušila, akí sú ľudia zavistliví. Nemyslela si, že kvôli svojmu smiechu získa nepriateľov. Nevedela, že jej budú závidieť dokonca i to zlé, čo sa jej stalo. Neverila tomu, kým to neprežila na vlastnej koži.

pinterest.com

Kedysi bola vždy tam, kde cítila, že je potrebná. Prišla, keď ju iní o to požiadali, a zostala tak dlho, kým sa nepresvedčila, že to bude v poriadku. Že to ten druhý zvládne. Až raz potrebovala cítiť niekoho blízkosť i ona. A nikdy nezabudne na ten pocit, keď si uvedomila, že je na všetko sama. Že tí, ktorí sľubovali, že zostanú v dobrom i v zlom, zrazu zmizli.

A vtedy sa vo mne niečo zlomilo…

Možno kúsok z mojej duše zomrel. Možno sa vo mne niečo zrodilo. Sama neviem, ako tento proces pomenovať. No výsledkom je, že je už nie som ženou, akou som bola kedysi. Občas sa pýtam, či bola táto zmena potrebná. Či je mojou súčasťou a všetko je tak, ako má byť.

Niekedy mi je za tou ženou predtým smutno. Za všetkými tými časmi, kedy som ešte verila. Život bol vtedy pestrejší, nespútaný a chvíľami i divoký. Nepremýšľala som nad tým, čo bude zajtra. A niekedy som zasa hrdá na ženu, akou som teraz.

Dokázala vstať, aj keď jej nik nepodal pomocnú ruku. Hoci sa dnes už smeje i plače sama, potichu… Aj napriek tomu, že už nemá chuť nikoho nového spoznať, pretože strach z toho, že opäť niekoho stratí, je silnejší. Aj napriek tomu, že mám občas pocit, že sa nepoznám, neviem, ako zareagujem v situáciách, na ktoré nie som pripravená. Aj napriek tomu som hrdá na to, kým som.

Coverphoto: Photo by William Randles on Unsplash

Facebook komentáre