Keď sa nad tým tak zamyslím, všetci niečo hľadáme. Neustále, každý deň, mesiac za mesiacom, rok za rokom. Hľadáme to, po čom túžime, čo nám chýba a bez čoho nevieme plnohodnotne žiť. Čo to vlastne je? Sú to „veci“ tak banálne, až si mnohokrát povieme, že predsa musí ísť o samozrejmosť. Ale opak je pravdou…

Na to, že samozrejmé nie sú, prídeme v časoch, kedy sa niečo pokazí. Presne v tých dňoch, kedy máme pocit, že niečo strácame, že sa nevieme vyhnúť búrke, ktorá nad nami doslova číha a čaká, kým príde jej čas.

Sú to dni, kedy sa potrebujeme niekomu skryť do náručia a nemyslieť na to, čo sa práve odohráva.

pinterest.com

V týchto okamihoch sa cítime ohrození, a tak hľadáme oporu. Pochopenie. Pocit, že nám niekto rozumie a vie, ako sa cítime. Chceme vedieť, že konečne na všetko nie sme sami a že sa v blízkosti objaví osoba, ktorá nám pomôže prekonať to. Avšak nie vždy niekoho takého po svojom boku máme.

Možno to, že nám tento človek chýba, vieme aj predtým. A možno na to prídeme práve v okamihu, keď sa potrebujeme s niekým objať, no on nám svoju náruč neposkytne. Odíde preč, pretože naše problémy sú predsa naše a jeho nezaujímajú. Príde späť až v momente, keď si nebude vedieť dať rady s tými svojimi.

Toto sú tie životné momenty, ktoré nám síce mnoho vezmú, no neskôr prídeme na to, že nám oveľa viac dali. Hoci si predtým prejdeme poriadne ťažkým obdobím, v konečnom dôsledku môžeme byť vďační. Za to, že sme boli donútení nájsť všetko to, čo sme hľadali tam vonku, práve sami v sebe. Za to, že nám ukázali, kto pri nás stojí v dobrom aj v zlom a kto zasa len vtedy, keď to zlo krúži okolo neho.

V ťažkých chvíľach zisťujeme to, čo nás mali učiť na školách…

Že každá z nás nemusí hľadať bezpečie v iných ľuďoch.
Že nezáleží na tom, čo sa nám stane, ale na tom, či sme ochotné veriť si, že v sebe vždy nájdeme silu prekonať to.
Že nie vždy bude pri nás niekto stáť a nie vždy je to smutná skúsenosť. Niekedy jednoducho potrebujeme ostať úplne samy doslova na celom svete, aby sme v sebe objavili to, o čom pochybujeme.

pinterest.com

Zo ženy, ktorá nenašla bezpečie, útočisko a pomocnú ruku u iných ľudí, sa stáva niekto, kto si bude naveky istý sám sebou. Dnes už vie, že ju nik nezlomí, že sa môže stať hocičo a ona to prekoná.

Dnes sa už na ťažké obdobia vo svojom živote pozerá ako na dni, kedy zistila, aká je silná. S odstupom času všetkým tým, ktorí sa jej vtedy obrátili chrbtom, ďakuje, pretože bez nich by nikdy nenašla všetko, čo hľadala v iných, práve sama v sebe.

A to ju naučilo ostať pokojnou v akejkoľvek situácii. 

Veď predsa neexistuje lepší pocit ako ten, keď vieme, že zvládneme všetko. Všetko, čo nám skríži cestu, a my si s tým aj tak poradíme… Kým budeme žiadať to, čo potrebujeme, od iných ľudí, nikdy neprídeme na to, aké je naše maximum. 

A až v momente, keď si priznáme, že žiadne maximum našich síl nie je, pocítime obrovskú úľavu. No do tohto bodu sa dostane len niekto, kto hľadal a zostal na všetko úplne sám. Ten, kto si myslel, že už siahol na dno svojich síl a všetky ich vyčerpal, no potom siahol ešte hlbšie, a predsa tam ďalšiu silu našiel…

Coverphoto: Photo by Roman Nguyen on Unsplash

Facebook komentáre