Nikdy som nebola človekom, ktorý by rád riskoval. Taký ten typ, čo sa bezhlavo vrhne aj do toho, čo ho desí, a nepremýšľa nad dôsledkami. Vždy som patrila medzi tie ustráchanejšie dievčatá, ktoré len stáli v kútiku a občas sa triasli, aby sa ich zlé predstavy nenaplnili. A už vôbec nikdy som nebola schopná o svojom strachu hovoriť. Nechávala som si to, čoho som sa tak bála, pre seba a niekedy som pred tým privierala oči aj ja sama.

Akoby som sa mohla pred tou hrozbou skryť. Akoby mi to malo pomôcť a všetok strach by vďaka tomu sám odišiel. Ale nikdy sa tak nestalo. Patrím medzi ľudí, ktorí si svoj život dokážu skaziť už len tým, že premýšľajú o tom najhoršom. Tým pádom si to vždy do života aj privolajú.

pinterest.com

Nemyslím si, že môžem za to, čo sa stalo medzi nami…

Za to, ako presne sa to pretrhlo a prečo. Za to, že nám to nefungovalo a každý sme sa pobrali svojou cestou. Pretože láska, to je vec osudu. Ak nám je súdená, dokážeme si odpustiť aj chyby a momenty, ktorými sme jeden druhého zranili. A keď to tak nie je, nemusíme urobiť nič a všetko zároveň. Proste je ten vzťah odsúdený na zánik a je úplne jedno, ako sa tí dvaja budú či nebudú snažiť.

S tým som už zmierená. Ale mátala ma predstava, že si každý z nás bude raz súdení s niekým iným. Akoby som to, čo sa stalo, čiastočne vstrebala a na druhej strane zasa popierala. Akoby som tomu nechcela uveriť a čakala na akýsi zázrak. 

Veď prečo inak by som sa najviac bála toho, že do tvojho života vstúpi žena, s ktorou to bude dokonalé? Želám ti lásku. Želám ti šťastie aj pocit, že doma otvoríš dvere a tam ťa bude čakať niekto, na kom ti záleží. Niekto, kto sa na teba tešil tak, ako ty na ňu.

A ono sa to stalo…

Ona prišla. Je s tebou už nejaký ten čas a ja som sa to dozvedela až dnes. Chcem ti to dopriať. Chcem, aby sme raz každý našli to, čo v živote hľadáme. Ale nebudem sa tváriť, že je to ľahké. Nebudem si navrávať, že som nad vecou, keď to tak nie je. Ale kdesi v kútiku duše mi odľahlo, aj keď ma to stále bolí. Bije sa vo mne toľko pocitov a emócií, že nie som schopná ani jednu z nich poriadne pomenovať. 

Žena, ktorej som sa tak bála, nakoniec predsa len prišla. K tebe, pričom ste do seba perfektne zapadli. A pre mňa zrazu to všetko, čo sa stalo, bolo až príliš definitívne. Dnes som jej vďačná. Nepriniesla svetlo len do tvojho života, ale aj do toho môjho. Prinútila ma uvedomiť si, že to, čo sa raz skončilo, sa už znovu nezačne. Nemôže sa, pretože je tu už ona… A ja už viac nemusím strácať čas čakaním na zázrak, ktorý sa nikdy nestane.

pinterest.com

Možno to, čoho sa tak bojíme, by sme mali niekedy očakávať…

Pretože to v nás vyvoláva strach z toho, že niečo stratíme. Že sa niečo skončí. Úplne, definitívne. A viac sa to už nezačne. A to je v prípade nás dvoch iba dobre. Odkedy už nie sme spolu, bála som sa. Bála som sa jej – tej ženy, ktorá raz nahradí mňa. Bála som sa jej, hoci som ju nepoznala, a dokonca som na ňu žiarlila aj vtedy, keď ešte nebola s tebou.

Ale to sme my ženy. Občas máme problém utriediť si svoje pocity a povedať srdcu, aby jeho hlas trochu stíchol, lebo iba vtedy vidíme, čo je pre nás najlepšie.

City predstavujú nebezpečnú dvojsečnú zbraň. Občas nás prinútia robiť aj to, čím si ubližujeme. 

I keď je logické, že sa dnes cítim príliš neisto a neidentifikovateľne. Veď predsa žiadna z nás nechce byť horšia. Taká, ktorú je možné nahradiť a tentokrát už, zdá sa, že natrvalo. No tiež viem, že to neznamená, že ja som niečo menej ako tá, ktorej som sa doteraz bála. Som taká istá, len som sa ocitla na nesprávnom mieste. A práve kvôli tomu som odtiaľ musela odísť, hoci to bolelo…

Autor: Laura L.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Jediné, čo mi po tebe ostalo, sú spomienky

Coverphoto: Photo by Little John on Unsplash

Facebook komentáre