Ruku na srdce, kto z nás si ako dieťa predstavoval dospelosť a myslel pritom i na problémy? Napríklad na to, že niektoré vzťahy nevyjdú, že mnohokrát sa v láske popálime, že občas budeme my tí, čo nevedomky zrania, a občas sa stane, že budeme zranení či zradení my? Ja som takéto predstavy nemala. Ako malá som si myslela, že sa vydám, budem mať prácu, manžela, po čase prídu deti, budeme žiť v peknom dome, všetko pôjde hladko a bude to také… Idylické…
No potom sa mi život predstavil. Podal mi ruku a zašepkal: Tak som teda tu, a ty sa len prizeraj, ako veľmi vrtkavý dokážem byť…
Vtedy som začala rozumieť všetkému, no zároveň som ničomu nechápala. Iba som dostávala jednu facku na prebratie za druhou a od toho času už nesnívam. O budúcnosti, o vzťahoch, o ničom… Nedržím v sebe žiadne predstavy, pretože práve ony ma dokážu oddialiť od mnohých cieľov. Skôr ako svoje sny sledujem realitu. Tá má totiž omnoho hlbšiu výpovednú hodnotu ako čokoľvek, čo sa v našej mysli dokáže objaviť.
pinterest.com
Často počúvam, že my ženy chceme tak veľa…
No v skutočnosti vekom z požiadaviek poriadne uberáme, učíme sa na vlastných chybách, vidíme, na čom naozaj záleží… Veríme niekomu, kto si našu dôveru nezaslúži, a často spätne prichádzame i na to, že sme sa uzavreli pred niekým, kto by nás dokázal pochopiť.
A to nás mení. Učí nás to korigovať mieru dokonalých predstáv o mužovi nášho života. Spoznávame seba, vďaka čomu vieme, čo by sme chceli nájsť v iných ľuďoch. Až sa raz pristihneme pritom, že si priznáme, že nechceme od muža takmer nič…
Len to, aby tu bol…
Aby sa nepýtal vo chvíľach, kedy chceme len so slzami na krajíčku mlčať, a aby sa neskôr spýtal tie správne otázky v pravý čas.
Aby nás len nepozoroval, ale i vnímal.
Aby nebol pri nás, ale bol s nami.
Aby nás nesúdil, ale snažil sa nám porozumieť.
Aby nás nevnímal ako niekoho, kto mu pomôže splniť jeho predstavy a sny, no uvidel v nás živú bytosť, ktorá cíti a môže mať na mnoho vecí odlišný pohľad.
Aby nevyhľadával našu blízkosť len vtedy, keď sa cíti sám, no myslel na nás aj vo chvíľach, kedy ho napĺňajú šťastie či spokojnosť.
A aby nás miloval i preto, že sa má o to šťastie s kým podeliť…
Chceme niekoho, s kým môžeme sedieť aj hodiny v úplnom tichu, s kým sa môžeme rozprávať do rána, komu vieme povedať i to, čo nás desí, a on napriek tomu ostane. Chceme, aby nám niekto porozumel tak, že vycíti, čo sa v nás práve odohráva.
pinterest.com
A vtedy si každá žena úprimne prizná, že chce takmer nič, no predsa tak veľa…
Nechceme dokonalosť…
Chceme súhru, úctu a pochopenie. Chceme skutočnosť, o ktorej vieme, že nebude dokonalá. Pretože dokonalosť existuje len v našich predstavách, no v realite ju sem-tam strieda… Samotná realita. A tým som asi povedala všetko…
Nie, žena nechce dokonalosť. Chce nedokonalú pravosť, skutočnosť so všetkým, čo k nej patrí. Pretože už dávno vie, že dokonalosť je dielom jej mysle, ktorá keď sa stretne s realitou, zraní tým len samu seba…
Coverphoto: Photo by Everton Vila on Unsplash
