Všade bola tma a ticho, ktoré ostro kontrastovalo s tým, čo sa odohrávalo vo mne. Ležala som na posteli, v perinách, ktoré ešte nedávno prikrývali dve telá. Teraz tam bolo len to moje. Telo, ktoré cítilo, že istá jeho časť, presne tá, ktorú nik nevidí, je akási nekompletná. Čosi jej chýbalo. Čosi, čo sa nedá definovať slovami. Chýbali jej pocity. Tie správne pocity. Tie pocity, ktoré by sme mali cítiť s tým pravým človekom.

Lenže ony tam neboli. Boli preč. Odrazu zmizli a možno tam neboli nikdy. Možno som si ich len vytvorila sama. V mojom srdci, ktoré bolo na míle vzdialené od toho jeho, no predsa som sa k nemu chcela predrať. Rozraziť brány, ktorými je obkolesené, a s doudieranými rukami nájsť ten poklad, ktorý tie múry ukrývali.

unsplash.com

Nepodarilo sa mi to…

Dovolím si tvrdiť, že nikdy. Chvíľkové pocity víťazstva boli sebaklamom, čo na mňa pôsobil ako hnací motor. Neprestávaj… Miluj ešte… Miluj viac… Nemysli na tie sklamania… Lenže dnes je ten deň, kedy už nevládzem. Už si viac nedokážem klamať. Už v sebe nemám žiadnu silu, všetku som ju investovala do vzťahu, z ktorého sa mi nevrátilo nič. Som vyčerpaná zo sľubov a klamstiev, ktorými som tento vzťah vo svojom srdci obmotala, aby som ho načas sama pred sebou uchránila.

Nakrátko ma prepadne chuť napísať ti. Rozlúčiť sa s tebou. Povedať ti všetko, čo ma trápi. Vyskúšať, či ma naposledy pochopíš. Povedať ti, že som ťa milovala… Ešte pred malou chvíľou. A že ťa vlastne milujem stále, no už pritom strácam dych. Chcem ti napísať, že viac už toto nezvládam, chcem sa písmenkami, ktoré by si si prečítal, odbremeniť od hnevu, sklamania, vyčerpania a aj lásky, ktorá ma zničila. Chcem to bremeno prehodiť na teba. Aspoň čiastočne, pretože sama ho už niesť nedokážem.

Ale potom si poviem, že ty nie si ten správny adresát… 

Že by som len opäť bola sklamaná, pretože by si ma nepochopil. Že by si si to pravdepodobne prečítal až ráno a všetko by si to zosmiešnil. Posnažil by si sa znovu to nejako uhrať a ja by som tvoje nepochopenie pochopila inak. Znovu by ma to zničilo. Už po neviem koľkýkrát. Odkladám mobil a nechávam si tie slová v sebe. I tak im rozumiem iba ja.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Keď nemiluješ, ale stávaš sa závislou

Ležím v tých perinách a už v nich ani nehľadám tvoju vôňu. Viem, že by ma to zas len vrátilo o krok späť. Späť k tebe, myšlienkami i srdcom. Ležím tu sama a premýšľam, čo je to láska. Premýšľam nad ňou zrazu úplne inak ako doposiaľ. Vnímam ju inak. Cítim ju inak. Premýšľam nad tým, čo mi v tejto láske chýbalo najviac. A prichádzam na to, že ja som s tebou lásku vlastne nikdy nezažila. 

unsplash.com

Pretože…

Láska sa dokazuje mnohými spôsobmi. Ale každý z nich niečo spája. Prítomnosť. Prostá prítomnosť, kedy pre muža nie je nič dôležitejšie ako byť tu a teraz práve s ňou. Prítomnosť fyzická, ktorá sa ruka v ruke nesie s myšlienkami na ňu. Prítomnosť, počas ktorej ju vníma a nie je len kulisou sčasti dotvárajúcou jeho svet. Toto je láska. Tá skutočná. Keď si tu pre ňu. Naozaj pre ňu a pre nikoho iného, v ten pravý čas, v správny moment, v ten daný okamih, kedy jej nemôžeš dať nič viac „iba“ seba.

Zažila som to niekedy? S tebou? Nie… Si tu teraz? Nie… A to mi stačí. Už žiadne sľuby. Žiadne klamstvá. Ležím tu sama, bez teba, a sama sa i vyrovnávam s tým, čo som zažila. S tebou i bez teba. Ležím tu sama a píšem za naším príbehom poslednú bodku. Bodku, ktorú som ešte pred chvíľou chcela napísať do správy tebe. Ale ty by si ju tam nenašiel.

Možno som nevyhrala v boji o tvoje srdce. Ale i toto je víťazstvo. Konečne som vyhrala sama nad sebou a nad svojimi túžbami.

Coverphoto: Photo by Maksim Istomin on Unsplash

Facebook komentáre