Viem, že mnohí z vás nemajú radi také to privlastňovanie – Ty si moja a ja som tvoj… Nie každý túži po tom, aby bol niekým vlastnený, a skrýva sa za tým mnoho názorov, ktoré však ja v hlave zakotvené nemám. Osobne sa mi tá myšlienka páči. Dvaja ľudia idúci naprieč celým svetom stretávajú množstvo ďalších duší, no navzájom patria iba jeden druhému.

Toľko k názvu tohto článku a nastal čas konečne premostiť k téme. Občas premýšľam nad tým, prečo všetko v mojom živote dopadlo tak, ako dopadlo. Prečo som miloval, potom som bol mrzutý a potom opäť sám. Myslím si, že nie som jediný, kto sa nad tým zamýšľa, pretože nech chceme či nie, napadne to raz za čas každému z nás.

unsplash.com

No to, o čom sa chcem dnes rozpísať, už behá hlavou len málokomu…

Vzťah chceme všetci. To bezpochyby. No ak ho už máme a všetko sa ako-tak ustáli, rozumej – nastane fáza, kedy sa už môžeme pobozkať aj bez umytia zubov a osvieženia ústnej dutiny, kedy nestrávime nad výberom spodnej bielizne celé hodiny a kedy sa bez rozpakov môžeme usalašiť na gauči nemysliac na to, či máme na bruchu harmoniku alebo nie, čosi sa v nás zmení. 

Zmení sa vnímanie osoby, ktorá nám kedysi spôsobovala šialené motýle v bruchu. Akoby sme sa prestali snažiť a prahnutie po tom, aby nás niekto, koho milujeme, vnímal ako dokonalého, ustáva. Ukazujeme aj svoje slabšie stránky, zrazu máme aj vlastný názor, hoci sme na začiatku naoko vnímali všetko rovnako ako ten druhý…

Aby som to skrátil… Keď je už ruka v rukáve, začína nám to byť jedno. Spadneme do bubliny, v ktorej sa cítime bezpečne a spokojne, pretože si hovoríme, že to ten druhý s nami nejako vydrží. Náznaky toho, že sa niečo trhá a rozpadá, ignorujeme, pretože skúsenosti nám vravia, že sme to doteraz predsa vždy nejako ustáli.

unsplash.com

A to je niečo, čo ma trochu odrádza od nových vzťahov…

To, že najprv je všetko ružové a potom zrazu len v odtieňov čiernej. Úsmev už nie je zadarmo, dotyky nerozpaľujú tak ako kedysi, rána zrazu nie sú čarovné, ale majú trpkú príchuť uponáhľanej rutiny. Zo spoločných chvíľ, ktoré predtým v sebe niesli magický náboj, sa rýchlosťou blesku stávajú všedné okamihy, na ktoré zabudneme tak rýchlo, ako sa tieto momenty pominú.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Kedy ste naozaj krásne

Ak raz budem mať tú možnosť, urobím všetko inak ako doteraz. Neviem síce, koľko mi to vydrží, ale som odhodlaný nevzdať sa. Budem sa snažiť o to, aby sa z každej chvíle prežitej s ňou stal zážitok, ktorý nás navzájom zblíži. Aby naopak nikdy nenastalo hlucho, ktoré nás po čase od seba odoženie.

Smutné je, že len čo sa zamilujeme a opadne prvotný ošiaľ, prestávame si lásku vážiť…

Zabúdame na dôvody, prečo sme sa zamilovali, a veríme omylu, že môžeme robiť čokoľvek a ten druhý nás bude stále milovať. Prečo nemôže byť každý vzťah taký ako na začiatku?

Víťazstvo nie je získať si srdce ženy. Dokáže to každý, kto vie, akú masku si má na tvár nasadiť. Skutočné víťazstvo v láske spočíva v tom, že si to srdce získavame každý deň, akoby včerajšok neexistoval a nič nebolo isté.

A tak raz ženu, ktorá bude moja, zoznámim s touto mojou prapodivnou teóriou. Možno do toho pôjde so mnou a nestane sa len mojou partnerkou, ale aj mojou skutočnou polovičkou. 

Pretože to, čo z románika robí vzťah, sú práve spoločné zážitky. Momenty, ktoré nám utkvejú v mysli navždy a budú len naše, nikoho iného. Ak pri sebe nemáme človeka, s ktorým zbierame okamihy, o ktorých budeme rozprávať vnúčatám, nie je to pravý vzťah…

O lásku sa treba snažiť. To, že prišla, neznamená, že ostane na veky vekov. Ak raz na ňu zabudneme, ona sa veľmi rýchlo zbalí a nám nezostane nič iné, len sa pýtať, kam odrazu odišla.

Coverphoto: Photo by Aaron Burden on Unsplash

Facebook komentáre