Možno práve teraz sedíš na studenej dlážke, opretá o studenú stenu a z tvojho života sála taký istý chlad. Možno práve teraz nehybne ležíš na posteli, máš zatiahnuté žalúzie a máš chuť pozerať len do prázdna. Nie pred seba, nie za seba, nie vedľa seba. Pretože už nevládzeš. Nevládzeš sa obzerať späť a rozmýšľať nad tým, čo sa stalo. Nevládzeš sa pozerať dopredu, pretože máš strach z toho, čo tam na teba čaká. Nevládzeš sa pozrieť vedľa seba, pretože tam nikoho nevidíš…
Niečo sa stalo a to “niečo” sa ti usadilo na hrudi. Bolí ťa to a máš pocit, že je to priťažké na to, aby si zvládla niesť to so sebou ďalej čo i len ďalší deň navyše. Utiekaš sa ku spánku, pretože je pre teba vykúpením, no i to jediné útočisko sa ti pokúšajú ukradnúť nočné mory. Budíš sa uprostred noci a mnoho krát dúfaš, že to všetko je len zlý sen.
Rozmýšľaš nad tým, čo bude ďalej.
Každú chvíľu stráviš premýšľaním nad svojim životom. Nad tým, kde si urobila chybu. Nad tým, čo je na tebe zlé. Nad tým, že už nemáš síl a si zmätená. Nad tým, že sa všetko postavilo proti tebe.
Mnohokrát sedíš oproti priateľom s predstieraným úsmevom na tvári a sleduješ, ako sa smejú, ako rozprávajú o svojich zážitkoch a plánoch. A ty len prikyvuješ, usmievaš sa a nikto ani len netuší, že tvojím najväčším cieľom je prežiť ďalší deň.
Potom však príde rad na teba. Priama otázka “Ako sa máš a čo je nové.” Mala by si niečo povedať, no ty naozaj netušíš čo. A tak len pokrčíš plece s tým, že sa máš dobre a všetko je po starom. I keď na chvíľu zaváhaš a na zlomok sekundy chceš začať hovoriť, no potom si uvedomíš, že vlastne ani nevieš, čo by si im povedala. Pretože niekedy ani sama nevieš nájsť slová, ktoré by vyjadrili, čo sa v tebe odohráva.
Kráčaš domov a premýšľaš o všetkom, čo sa v tvojom živote stalo. O všetkých rozhodnutiach, ktoré si urobila. Prehodnocuješ, či si konala správne a predstavuješ si, že to všetko mohlo dopadnúť inak. Premýšľaš nad tým, aký by bol tvoj život, keby sa niektoré veci nestali. Premýšľaš nad svojimi zlyhaniami a vyčítaš si, že si nebola dosť dobrá, či dosť trpezlivá alebo silná. A je to v poriadku.
Chcem, aby si niečo vedela. Ak si sa našla v mojich slovách, tak viem, ako sa cítiš zlatko. Poznám dni, keď je tvojou “najlepšou” kamarátkou beznádej. A preto chcem, aby si vedela, že sa nič nedeje. Že je to život. Každý z nás už zlyhal, prehral, či prišiel o veľa. Každý z nás mal obdobie, kedy bolo preňho ťažké čo i len dýchať, nie to ešte ísť von a bojovať so svetom. A je v poriadku, že to tak cítiš.
Chcem, aby si vedela, že zlyhal už každý z nás, no málokto o tom hovorí. Chcem, aby si vedela, že si úžasný človek a nepíšem to len tak. Hovorím ti to preto, lebo každý z nás v sebe nosí príbeh hodný rozprávania.
V živote musíš zažiť prehry, pretože inak by si možno nebola taká, akou si. Prehry nás učia sile a pokore. Empatii voči slabším a tým, ktorí majú tiež nejaké trápenie. Prehry nás učia vážiť si maličkosti, pretože práve v nich sa ukrýva skutočné šťastie.
Tma nás učí vážiť si svetlo.
Ak máš pocit, že tvoj život je jeden obrovský chaos, je to v poriadku. Každý z nás sa raz stratí. Ver mi, aj ja občas blúdim. Aj ja občas pozerám tupo na holé steny a hľadám odpovede. No dnes viem, že keby ma bolesť občas nezastavila, neprišla by som na to, že kráčam po zlej ceste. Nenašla by som správny smer. Dnes viem, že keby v mojom živote občas nenastalo totálne ticho, nezačula by som tie správne odpovede.
Teraz neber ohľady na ostatných. Teraz si ty jediná, kto potrebuje tvoju silu a oporu. Tí, čo majú v tvojom živote byť v ňom budú, nech sa deje čokoľvek. Tí, ktorí ťa naozaj milujú, budú pri tebe stáť aj v ťažkých chvíľach a tí, ktorí odídu, do tvojho života nepatria.
Hovorí sa, že ak prechádzaš peklom, tak nezastavuj. Pretože raz ním prejdeš a čím rýchlejšie budeš kráčať, tým skôr ho budeš mať za sebou. Nič netrvá večne. Ani noc, ani deň, no jeden bez druhého by neexistovali. Preto prijmi, čo sa v tebe deje a ver mi… za chvíľu vyjde slnko. A ty sa z neho budeš tešiť tak, ako nikdy pred tým.
Ver mi, nestratila si sa, len si na svojej ceste vstúpila do hmly. A to, že nevidíš svoje šťastie neznamená, že na teba nečaká. A možno naň narazíš skôr, ako by si dúfala.
A keďže maličkosti vytvárajú veľké veci, začni teda na prvý pohľad maličkosťou… zmeň účes, kúp si pekné šaty, začni s niečím novým… zapíš sa do tanečnej školy, urob hocičo…
Môj prípad? Ja som si doma upratala. Pre niekoho bežný deň, pre mňa krok z tmy. Naozaj. Boli časy, keď som nevládala ani naplniť práčku. Veci sa povaľovali po dlážke, prach bol všade… chaos ako v mojej duši. A tak som začala pomaly upratovať. Byt, aj život…
“Onedlho, keď bude všetko v poriadku, sa pozrieš späť na toto obdobie života a budeš rada, že si to nevzdala.”
-wordporn-
