Viem, aké to je budiť sa každé ráno s pocitom, že opäť čelíš realite. Poznám tie rána… Kedy sa zo stavu blaženej nevedomosti okamžite prepneš do módu, v ktorom si to všetko uvedomíš a opäť ťa to zvalcuje. To, že je TO pravda. Že je TO definitívne a skutočné a ty s tým nedokážeš urobiť nič. Iba to prežiť. Nejako, hoci stále nevieš ako. Pretože TO neodchádza, no všetko, čoho sa desíš, sa len stupňuje. Viem, aký to je pocit. Viem, aké je to desivé pozerať sa z očí do očí svojej najhoršej nočnej more, ktorá sa stala reálnou.
Viem, ako sa cíti žena, ktorej sa zosypalo všetko, a ona zrazu nemá okolo seba žiaden oporný pilier. Ten pocit, keď sa všetky istoty pominuli a v tebe zostala len prázdnota, kde cirkulujú bolesť s odrazom spomienok, ktoré by si najradšej zo svojej pamäti vymazala. Je to vír, ktorý sa spustí okamžite, ako začneš bdieť, a nedá sa zastaviť.
unsplash.com
Nedá sa vyhnať ani odohnať. Pretože je v tebe. Živí ho tvoj strach, nepokoj a pocit beznádeje. To, čo by ho rozptýlilo, v sebe momentálne nevieš nájsť. Myšlienky sú späté s príliš silnými citmi. Dokonca silnejšími, ako si teraz ty a tvoja vôľa ich ovplyvniť.
A tak jediným východiskom sa javí čoraz častejšie sa ponárať do snov, aby si sa vyhla realite…
Napriek tomu, že nevieš, čo ťa v tých snoch čaká, si si istá, že to bude lepšie ako to, čo prežívaš. Nie je to ruská ruleta, je to istota. Vieš, že nech sa ti bude snívať čokoľvek strašidelné a hrôzostrašné, v porovnaní s tým, čo práve žiješ, to bude rozprávka. Chceš jednoducho nebyť a nachádzať sa v stave, kedy tebou nelomcuje prítomnosť.
Pretože len vtedy, keď spíš, necítiš bolesť. Necítiš zradu, strach, neistotu ani krivdu. Nepočuješ tie klamstvá, presne tie slová, na ktoré si nevedela, ako máš zareagovať. Nemáš v duši hnev, ktorý je premiešaný pocitom zlyhania. Neobviňuješ sa za to, za čo nemôžeš. Nevidíš tú tvár, ktorá pre teba kedysi tak veľa znamenala, no dnes… Dnes nevieš, aké pocity v tebe vyvoláva. Či smútok, sklamanie, lásku, hnev, alebo znechutenie.
Je to stav, z ktorého navonok niet úniku.
Je to zlý sen, ktorý existuje iba za bdela.
Je to bludný kruh, v ktorom sa točíš a objavuješ všetky hrôzy sveta.
Je to prítomnosť, ktorá ťa desí, vrhá tmavý tieň na budúcnosť a lúč smútku na minulosť, pri ktorej nevieš, či chceš, aby sa zopakovala, alebo nadobro zmizla.
unsplash.com
Ver mi, viem, aké to je…
Prichytíš sa pri tom, ako opäť zlyhávaš, pretože si už raz zlyhala. Žena, ktorej bolo ublížené, si zvykne po tom všetkom ubližovať i sama. Vracaním sa k tým, ktorí ju len využili. Analyzovaním, prečo sa to všetko muselo stať. Nepochopením samej seba práve vo chvíľach, keď to pochopenie najviac potrebuje.
Viem, aké to je blúdiť a nevidieť svetlo na konci tunela. Viem, aké to je, keď jediným tvojím prianím je zabudnúť, no vzápätí sa k tým spomienkam vraciaš, pretože v nich nachádzaš aspoň odrobinky pokoja. Viem, aké to je nenávidieť sa za to, že to prežívaš opäť a nevieš sa z toho vymaniť. Viem, aké to je, keď zistíš, že si na všetko sama a že tvoju silu očakávajú iní.
No viem ešte niečo…
Zvládneš to… Lebo nebudeš mať inú možnosť. Každý deň budeš čeliť svojim vnútorným démonom, ktoré sa zľaknú toho, že si sa ich ty ešte nezľakla. Každý deň budú slabnúť, až raz zistíš, že nad tebou nemajú žiadnu moc.
A ešte niečo… Nie si na to sama. Nikdy. Je s tebou tvoje srdce, ktoré konečne bije iba pre teba, nie pre tých, čo si to nezaslúžia. Tvoja duša, ktorú nik a nič nemôže zničiť. Tvoje sebavedomie a hrdosť, ktoré budú neustále rásť, pretože ich bude živiť fakt, že aj napriek tomu, že nevládzeš, stále to nevzdávaš a dokážeš ísť ďalej.
Coverphoto: Photo by Linas Bam on Unsplash
