Mnohokrát za to, ako sa cítime, obviňujeme druhých. Práve oni totiž rozpútali tú búrku v nás, ktorá silnie každým dňom čoraz viac. Avšak len málokedy si uvedomíme, že sme to my a nik iný, kto tie mračná v našich dušiach môže rozohnať. Kto si môže sadnúť, pokochať sa divadlom bleskov, pocítiť pokoru nad ich silou a započúvať sa do nebezpečne znejúcich hromov.

Sme to my, kto práve v čase búrky musí nájsť ten pokoj, ktorý má ona v sebe ukrytý. Po každej búrke nastane ticho. Vzduch sa ochladí a všetko sa spamätáva z tej spúšte, ktorá sa okolím prehnala.

A rovnako by sme sa mali postaviť aj k búrkam v našej duši…

unsplash.com

Nechať ich, aby nám ukázali svoju silu a tešiť sa na pokoj, ktorého sú predzvesťou. Nebáť sa ich, nepreklínať ich za to, že prišli, pretože prísť mali. Vyrovnať sa s nimi ako s niečím, čo je súčasťou nášho života, a hoci to tak najprv nevyzerá, v podstate náš život očisťujú. Od ľudí, pri ktorých by sme nenabrali silu rozlúčiť sa s nimi. Od všetkého, čo nás dovtedy len ťažilo a bránilo nám ísť tou správnou cestou.

Kým na to prídeme, musíme sa nevedomky ocitnúť priamo v jadre tej búrky. Každý z nás totiž v časoch, keď niekoho strácame, prilieva olej do ohňa neuvedomujúc si, že čo má stať, stane sa, a my to nezvrátime, len to, naopak, iba zhoršíme. Musíme prísť na to, že je dobré pozorovať búrku s odstupom a nesnažiť sa zabrániť niečomu, čo má tak obrovskú a desivú silu.

Ale toto všetko už žena, ktorá raz bola zlomená, vie…

Vie, že nemôže hádzať vinu na nikoho iného. Pretože ona bola tou, ktorá milovala. Vie, že počas svojho života zažije ešte veľa búrok, ktoré už teraz prijme v pokoji a nebude sa im brániť. Je si istá svojou silou, ktorá však nikdy nebude tak veľká, aby jej nedovolila cítiť bolesť a sklamanie. No vie, že jej sila je postačujúca na to, aby sa z toho dokázala spamätať.

Nik iný ženu nikdy nezlomí. To, čo ju ničí, je jej schopnosť bezhranične milovať a chrániť aj človeka, ktorý jej ublížil. Neodpúta sa od neho hneď, ako vidí, že to nemá zmysel. Láska ženy je totiž tak zvláštna, že neodchádza ani vtedy, keď sa spália všetky mosty.

unsplash.com

Čím viac má pocit, že milovaná nie je, tým viac miluje práve ona. Musí sa sama vysiliť natoľko, aby nabrala odvahu povedať si dosť… Ale dovtedy verí všetkému, v čo verila aj predtým. Žena sa totiž nevzdáva a keď ide o lásku, bojuje do posledného okamihu.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
A preto som dnes ticho

Musí dostať priamy dôkaz toho, že snažiť sa už viac nemá zmysel…

To je posledná rana, ktorú dobrovoľne utŕži. Zničí istý kúsok jej srdca a on už navždy bude len trpkou pripomienkou bolesti, ktorou si prešla.

Musí byť zlomená natoľko, že už nemá silu milovať ďalej. Vtedy vstane zo zeme a viac sa neobzerá. Kráča si svojou cestou, a hoci sú prvé kroky náročné a nevie, za akým cieľom ide, neprestáva.

Ver mi, ženu nikdy nezlomíš. To, čo ju skutočne zlomí, je jej láska a viera v ňu. Viera vo vás dvoch a v šťastné konce, ktoré keď sa rozplynú a stanú sa len ilúziou, príde do jej života búrka.

Coverphoto: unsplash.com

Facebook komentáre