Poznali sme sa 11 rokov. Vedeli sme toho o sebe veľa a mali sme toho dosť spoločného. Asi najviac nás spájala jedna vec. Obe sme verili. Verili sme do poslednej chvíle. Ešte aj chvíľu potom. Obe sme ľúbili, milovali sme chlapov, o ktorých sme vedeli, že sa ženy v ich životoch menili často. Obe sme však roky verili, že práve my budeme tým míľnikom v živote niekoho, kto nepozná pravý význam slova láska. My dve sme ho poznali. Až príliš dobre.
Nikdy nezabudnem, ako som ho videla prvýkrát a vravela som jej, nech si dáva pozor. V tom čase bola zlomená a potrebovala oporu a on jej presne tú poskytol. Presne vedel, čo a ako má robiť, alebo povedať a tak si ju získal. Pamätám si aj to, ako sme si ho nakoniec všetci obľúbili, dokonca aj ja, ktorá som ho naozaj nemala rada. Má však také čudné čaro, že dokáže ľudí rozosmiať.
Zaľúbila sa doňho a ani sama nevedela ako. Vedela som, že on ju miluje tiež. Bolo to vidno v pohľade, ktorým sa na ňu díval. Dobre vedela, že by mohol mať každú, ale vedela aj to, že on chce ju. Malo to však háčik. V mojom aj v jej prípade to bolo rovnaké.
pexels.com
A tak sme si v 20-ke, kedy sme na to asi ešte neboli pripravené, museli uvedomiť, že láska nestačí. Nestačila. Niekedy som jej závidela. Ona mala presnú odpoveď na otázku “prečo?”. Ja som odpoveď nikdy nedostala.
Ona sa musela zmieriť s tým, že aj keď ju miluje tak, ako nikoho pred ňou, bude vždy len druhá. Bude vždy tá, ktorá musí čakať v poradí. Ktorá musí tolerovať, že keď zazvoní telefón, tak on MUSÍ ísť. Bola to pravda. Naozaj musel a vždy bude musieť. Lebo sú veci, ktoré už nezmení a presne toto je jedna z nich.
Pamätám si, ako sme sedávali na terase našej izby, zabalené v deke. Občas sme rozprávali hodiny a občas sme sedeli len ticho, lebo občas sa nám stali veci, na ktoré sme nemali slová. Lebo keby sme si mali navzájom poradiť, poradili by sme si to isté. Aby sme zabudli. A obe sme vedeli, že to by sme od seba žiadali márne.
Sedeli sme tam a pozerali sme bez slov pred seba. Bolo obdobie, kedy sa ona rozhodla byť druhá a na chvíľu bola šťastná. Bolo obdobie, kedy som sa ja rozhodla hrať hru, ktorú odo mňa chcel on. A vtedy som na chvíľu bola šťastná aj ja.
Vždy to však trvalo len chvíľu a potom sme zase skončili tak isto. Na terase… s hlavou plnou otázok. Boli sme to my, ktoré sme verili. Aj po toľkom čase a toľkom sklamaní, tu stále stojíme s úsmevom na tvári a ešte stále veríme v lásku. Ešte stále niekde v kútiku duše dúfame, že sme možno tým míľnikom naozaj boli a že ich ešte raz stretneme. Raz, keď to bude všetko menej komplikované. Zabúdame pritom na jednu vec. Ani jeden z tých chlapov si nikdy nevážil našu lásku a preto si nás nikdy nezaslúžili.
coverphoto: pexels.com
Našu novú knihu o ženskom svete si môžete zakúpiť v predpredaji TU:
