Je vtipné, ako sa človek dokáže zmeniť. Ako sa zo záujmu a starostlivosti stane nezáujem a nepozornosť. Je to tak smutné.
Nedá sa to vysvetliť. Nedá sa to opísať. Všetci robíme tak, ako si myslíme, že je najlepšie pre NÁS. Nikto nás do ničoho nesmie nútiť. Sme na tomto svete sami za seba. Bojujeme každý jeden deň za svoj život, za svoje zdravie, za svoje šťastie. Niekedy sa však necháme ovplyvniť druhými. Ale prečo?
Asi je to predsa len láskou. Či už k sebe, alebo k niekomu inému. Myslíme si, že ten druhý má pravdu. Že mu musíme veriť, lebo si s ním píšeme, resp. lebo sme „v spojení“.
unsplash.com
Ach, aká je to ale rozprávka. Aké rozptýlenie. Aká naivita, že to, čo je tu dnes, zajtra byť nemusí. Je to náš osud. My sami si vyberáme, komu veríme, s kým chceme byť, kto nám za to stojí a kto nie.
Život je naozaj zvláštny…
Postaví nám prekážky, ktoré nás buď zastavia, alebo nakopnú vpred. Je len na nás, či ich dokážeme prekonávať. Je to len na nás, či sa im postavíme alebo sa necháme zložiť. Nie je dôležité, koľkokrát sa potkneme a spadneme, ale koľkokrát sme ochotní znova sa postaviť a bojovať.
Ak by sme bojovať prestali, bol by to náš koniec. Museli by sme sa zmieriť so situáciou, v ktorej sme sa ocitli. Ale bolo by to naše rozhodnutie. A veľa ľudí sa s tým zmierilo. Je to smutné, ako sa väčšina ľudí vzdá len preto, lebo si myslia, že je to tak správne alebo je im takýto smutný a ťažký život súdený.
A vôbec si neuvedomujú, že ho majú vo vlastných rukách…
Že ak nie sú šťastní tam, kde sú, tak by mali hľadať východiská a riešenia, nie akceptovať to, kde sú teraz. Inak sa budú trápiť doživotne a vyčítať si, že sa nepohli ďalej, keď mali príležitosť.
Človek je niekedy tak pohodlný, že ani nevie, o čom ten skutočný svet vôbec je.
Takáto je doba, takáto bola doba. Keď sa ľudia stretli, zaľúbili, založili si rodiny, domovy a tak žijú spokojne doteraz. Potom sú tu tí, čo si povedali, že boli odsúdení na tento život. Že sa im nikdy nič nepodarí a že nemá zmysel bojovať o niečo viac.
unsplash.com
Neviem ako vy, ale ja takto skončiť nechcem…
Nechcem sa len ľutovať a prizerať sa, ako mi život plynie pomedzi prsty. Nechcem sa nechať unášať prúdom, ale ani plávať proti nemu. Nechcem len sedieť a nečinne sa prizerať, ako mi unikajú príležitosti pred nosom, pretože sa vyhováram na strach a nedostatok sebavedomia.
Ale sranda je, že to tak naozaj posledné dni, týždne a mesiace aj bolo. Naozaj som sa na to vyhovárala. Že celý život žijem v strachu z neúspechu. Že si neverím a ostatní mi veria podstatne viac, ako ja sama sebe.
Čo je veľká chyba…
V prvom rade by som to svetielko, iskru a vášeň mala vidieť ja sama, až potom nechať ostatných, aby si to všimli a zdieľali so mnou. Nie naopak, inak sa nechám ovplyvňovať inými, a to nechcem.
Nechcem, aby môj život závisel od toho, čo si o mne myslia ostatní.
Ale v tomto prípade je to ten lepší okamih. Ak mi veria ostatní, že na to mám, že mám na to, aby som sa niekam posunula, tak ma to len utvrdzuje v tom, že predsa nepatrím tam, kde som teraz. Že mám na viac. A ja tomu musím uveriť a dať šancu, aby som mohla plávať, aby som mohla lietať, aby som konečne milovala samu seba a nechala a dovolila niekomu inému to isté. Aby ma miloval…
Autor: Valery
Coverphoto: Photo by alexandra lammerink on Unsplash
