Kto z nás neurobil vo svojom živote nejakú chybu… Niečo, čo ľutuje, alebo čo by zmenil. Urobil by to inak, za iných okolností, prípadne to neurobil vôbec. Myslím si, že taký človek, čo by niečo nechcel zmeniť či napraviť, neexistuje. Možno musíme občas stúpiť vedľa, aby sme znova našli ten správny smer. Možno sa len vďaka chybám máme utvrdiť v tom, o čom pochybujeme.
Často premýšľam nad tým, aký by bol môj život, keby som vtedy a vtedy neurobila to alebo ono… Kam by ma iné kroky doviedli, čo by bolo odlišné, koho by som spoznala a nespoznala. Neviem, či to nie sú príliš hypotetické otázky a či nimi vlastne niečo dosiahnem, ale s tým, že sa neustále vynárajú v mojej mysli, nedokážem urobiť nič.
Napriek tomu však viem, že mýliť sa je ľudské a práve vďaka chybám sa stávame inými ľuďmi…
weheartit.com
Dnes by som bola opatrnejšia, čo sa týka vzťahov. Nielen tých, v ktorých má hlavné slovo láska, ale aj iných vzťahov… Priateľských, kamarátskych, medziľudských. Dnes viem, že som mala veriť menej a viac preverovať. Nerozprávať každému všetko a neveriť, že ak dám niekomu návod, ako ma v minulosti zranili iní, nepoužije to ten, komu som sa zdôverila, proti mne znova. Mala som byť opatrnejšia, prezieravejšia a zásadovejšia. Mala som mať na pamäti, že nie každý, kto sa tvári priateľsky, musí byť mojím priateľom aj v skutočnosti.
To, že som verila príliš, bola chyba. Vždy som si vravela, že ja by som to predsa neurobila, a tak to nemôžu urobiť ani ľudia okolo mňa. Ale mýlila som sa. Môžu… Chcú a aj to urobia. V istom období som mala pocit, že sa môj život točí iba okolo iných a že mi neostáva čas na to, aby som si naplno vychutnávala to, čo sa deje okolo mňa.
Poskytovala som druhým viac, ako som v sebe mala, a to bola chyba.
weheartit.com
Až sa to otočilo voči mne a jedného krásneho dňa som prišla na to, že nemám silu na nič. Na seba, na svoj život, na riešenie každodenných problémov, ktorým sa nik z nás nevyhne. Všetko som to dala do životov iných ľudí. Ich citové búrky som prežívala ako svoje, ich problémy ťažili aj moju dušu. Vstávala som s myšlienkou na tých, ktorých v živote postretlo nejaké nešťastie a chcela som im za každú cenu pomôcť vyrovnať sa s tým.
Lenže potom prišla búrka aj do môjho života… A ja som nedokázala nájsť v sebe ani kúsok odhodlania či sily bojovať s ňou. Dovolila som jej, aby si so mnou robila, čo uzná za vhodné a nevzoprela som sa jej.
Najväčšie sklamanie však prišlo vtedy, keď mi nik nepomohol pozbierať sa. Nik z tých, ktorým som dovtedy pomáhala ja. Musela som sa zmieriť s tým, že som na všetko zostala sama, pretože všetci boli o niečo múdrejší, ako som bola ja. Zamerali sa na svoj život, a hoci ich práve vtedy nič netrápilo, radšej svoju energiu investovali do vychutnávania si bezproblémovej reality.
Bolo to pre mňa ako facka… Facka, ktorá sa vzala bohvieodkiaľ. V tých časoch som si uvedomila, že pomáhať je síce ľudské, ale všetko má svoju mieru. Nikdy nemôžeme pomáhať iným tak, že im dáme aj to posledné a ešte niečo navyše. To už nie je pomoc, ale hlúposť a zrada. Zrada samej seba…
Vďaka tomu, že som sa nedávno škaredo popálila, som prišla na jednu dôležitú vec.
Už nikdy viac nemôžem dopustiť, aby som zabúdala na seba. Ak budem môcť, pomôžem a obetujem sa, ale nie na úkor samej seba. Naučila som sa hovoriť nie, aj keď to pre mňa stále nie je príjemné, ale viem, že je to pre mňa to najlepšie.
A tiež som začala nový život. Život, ktorý je už iba môj a nikoho iného. Život, v ktorom nezabúdam, že prvoradá musím byť ja, nech sa deje čokoľvek.
Autor: Petra Choščáková
Coverphoto: Photo by Michal Janek on Unsplash
