Písali sme si každý deň. Smiali sme sa spolu. Rozprávali sme si všetko, riešili sme všetko. Naozaj som si nevedela predstaviť, ako by mal vyzerať môj deň bez teba. Čokoľvek sa udialo, tak si tam bol. Čokoľvek sa neudialo, bol si tam, aby sa udialo. Takto naše dni išli a vytvorili sme si návyk. Bez teba by to nebolo ono, ten deň by mi nedával zmysel. A predsa len ten deň prišiel. Kebyže jeden… Z tých dní sa stali týždne a pomaly sa stávajú mesiacmi. A ja sa učím, ako si nájsť nový návyk, nový zvyk.
Odišiel si. V tichu, bez slova. Neviem, čo sa udialo. To si sa ráno jednoducho zobudil a povedal si si, že už stačilo? Bolo to až také jednoduché? Prečo si sa zrazu odmlčal? Vymazal naše zvyky, naše rozhovory, nás.
pinterest.com
Vytratila sa z teba všetka láska?
Začínam pochybovať o sebe, o tebe, o nás. Prebúdzaš vo mne pocity, o ktorých som ani len netušila, že ich mám a dokážem cítiť. Cítim sa ako úplná cudzinka. Cítim sa, že už ani nevieš moje meno. Cítim sa tak sama. Bez teba.
Tak veľmi by som chcela vedieť, čo robíš, kde si, čo sa stalo. Zrazu ostalo ticho a ty si nemal ani toľko odvahy mi to ticho vysvetliť? Nechal si ma v ňom samu, aby som zápasila so sebou. Nenachádzam slová, nenachádzam odpovede, nenachádzam teba.
Cítim sa za to všetko zodpovedná. Asi by som mala vedieť, čo som spravila, keď si sa rozhodol takto sa zachovať, avšak si nemal ani len odvahu mi to vysvetliť. Nestála som ti za žiadne vysvetlenie. A pritom som ti kedysi stála za to, aby si otvoril moje chat okno a napísal mi. Kedysi som ti stála za to vysvetľovať mi, kto si, prečo robíš to, čo robíš, a čo od života chceš.
Zrazu ma tam nechceš a ja hľadám odpovede všade, kde sa dá…
A všetky odpovede ukazujú len na mňa. Toto si naozaj chcel? Aby ja som sa cítila za všetko zodpovedná? Aby som sa cítila ublížene a sklamane? Naozaj si chcel, aby som kvôli tebe plakala?
Žena by nikdy nemala plakať kvôli niekomu, kto jej ublížil.
Nikdy! A je jedno, či je to partner, či kamarát alebo kamarátka. Nemali by sme si ubližovať… Ale takto to vo svete nefunguje. Takto nefungujeme. Viem, že niekedy je nevyhnutné ublížiť… Sama som bola ubližovateľom.
pinterest.com
Ale táto situácia je iná…
Lebo sa stala nečakane, bez varovania, bez náznaku. Zrazu si prestal ľúbiť? Zrazu? Zrazu ti prestalo záležať? Zrazu? Zrazu som cudzinka, zrazu si cudzinec. Zrazu sme na začiatku. To sa dá tak jednoducho všetko vymazať? Preskočiť?
Dostala som sa do momentu, kedy sa ti vyhýbam, kedy dúfam, že ťa na ulici nestretnem… Bojím sa, lebo neviem, ako budeš reagovať, bojím sa, lebo neviem, ako budem reagovať ja. Tak veľmi chcem odpovede a tak veľmi sa bojím tých slov.
Čo keď povieš, že už ti na mne nezáleží, čo keď povieš, že sa to skončilo, čo keď povieš… Viem, že by som odpovediam mala čeliť, hlavne keď ma vedia vyliečiť a pomôcť mi v tom, aby som sa pohla vpred.
Lenže tvoje ticho neznamená nič dobré a ja som nepripravená na tvoje odpovede…
Moje srdce je momentálne celé trošku oblepené a tvoje slová ho môžu len rozbiť. A ja nechcem zbierať črepy, naše, moje... Tvoje po tvojich slovách ostanú už len moje a to nedokážem. Viem, že sa tejto situácii nevyhnem a zbytočne predlžujem nepredĺžiteľné.
Ale pokiaľ mám možnosť sa na bolesť pripraviť, rada sa tejto možnosti chopím. Teraz mi dovoľ pustiť si našu skladbu, zaspomínať si na nás a nič neriešiť, ako sme to spolu robievali. Lebo je možné, že zajtra budem musieť zbierať moje črepy.
Niektorým odpovediam sa nevyhneme, aj kebyže chceme. Niektoré odpovede nás dobehnú, aj keď sa im snažíme vyhnúť. Niektoré odpovede sú vyslovené, avšak nevypočuté…
pinterest.com
Aj keď chcem pred tebou utiecť…
Aj keď nechcem počuť niektoré slová, neviem sa pred tebou schovať. A ako premýšľam a aj keď sa bojím, mala by som ti čeliť. Nie preto, že musím veci urýchliť a aj tak prijať to nevyhnutné, ale preto, kto som ja a kým chcem byť.
Chcem byť tou silnou ženou, za ktorú sa považujem. Chcem byť odvážna, aj keď zlomená. Chcem byť šťastná, aj keď nie hneď. Chcem plakať a časom sa smiať. Chcem prijať veci, ktoré nemajú zmysel, a dať zmysel iným. Chcem urobiť rovnaké ticho, aké si urobil ty. Chcem mať odpovede a vytvoriť si nové otázky. Chcem držať svoje črepy, aby som ich mohla znova dať dokopy.
Chcem byť sama sebou…
A to najdôležitejšie – chcem mať zlomené srdce, aby som ho mohla čo najskôr začať liečiť. To posledné znie hlúpo, viem… Ale je to pravda. Viem, že nik netúži po zlomenom srdci (ani ja), avšak keď viem, že to aj tak príde, je lepšie to mať, ako na to čakať.
Chcem mať svoj život pod kontrolou, nie ho nechať kontrolovať niekým iným, či náhodou… Nechcem ťa náhodne stretnúť a nevedieť, čo povedať. Nechcem si klásť otázky a obviňovať sa. Lebo ten, kto ostal ticho, si bol ty, nie ja.
pinterest.com
Takže kto je zodpovedný za toto všetko?
Čokoľvek ti vadilo, mohli sme si to vydiskutovať ako vždy. Ty si zvolil túto cestu. Po tejto ceste avšak ja kráčať nebudem. Chcem mať naspäť moju úžasnú cestu, kde som sa smiala, i keď s tebou.
No ako si vravieval, nikto nie je nenahraditeľný. Až teraz zistíš, ako si sa mýlil. Lebo mňa nedokážeš nahradiť. Či ja teba? Ty by si tvrdil, že nedokážem, ale ty si toho už narozprával. Idem to skúsiť. Idem prijať tvoje odpovede, aby som mohla klásť nové otázky. Zlomím si srdce, ale vyliečim si ho časom, lebo dostanem svoje odpovede. Avšak ty nikdy nedostaneš tie svoje a tvoje srdce ostane… Ani neviem.
Bojím sa. Veľmi sa bojím. Avšak ak si to nenájdem ja, nájde si ma to samo, a veci, ktoré máme pod kontrolou, sú lepšie, lebo ich vieme posunúť, vymazať, zastaviť, skončiť. Vieme ich lepšie ovplyvňovať a to je to, čo ja chcem. Ovplyvniť to posledné, čo mi ostalo… Ticho.
Autor: Michaela
Coverphoto: Photo by Siyuan on Unsplash
