Ja už som to aj prestala rátať. Koľkokrát som „zlyhala“. Koľkokrát som nedokázala urobiť niečo, o čom som si myslela, že to zvládnem… Koľkokrát som sa nechala oklamať, koľkokrát som niečo pokazila… Koľkokrát mi všetko spadlo ako domček z karát rovno na hlavu…

Kým som bola mladšia, zlyhania som si nepripúšťala. Nebola som ochotná vzdať vôbec nič, či už v škole, v práci alebo vo vzťahoch.

Proste som si v hlave niečo vysnívala a išla som si za tým hlava-nehlava, dokonca aj vtedy, keď ma to už nerobilo šťastnou. Ani vtedy som neustúpila, nesklonila som hlavu, nepriznala som si… Bola som ako taká tvrdohlavá mulica. Od nikoho som nechcela prijať pomoc, všetko som sa snažila zvládnuť sama. Nakladala som si na plecia stále viac a viac…

pinterest.com

Až sa stalo, že som sa z toľkého snaženia sa „všetko zvládnuť“ takmer zbláznila… 

Vyhorela som. Všetko sa vo mne zlomilo a ja som sa z energickej, cieľavedomej a večne vysmiatej ženskej zmenila na utrápenú trosku… Doslova. Pomaly mi prestalo záležať naozaj na všetkom, nič ma nebavilo, nič ma netešilo… Cítila som sa prázdna a neschopná cítiť akúkoľvek emóciu, aj keď som práve „prežívala“ krásne životné momenty… Všetko sa dialo akoby mimo mňa. V mojom vnútri bola len úzkosť a iracionálny strach totálne zo všetkého. Inak povedané – privodila som si depresiu.

Nakoniec som sa dostala do stavu, kedy som dokonca premýšľala nad tým, či má môj život zmysel… A vtedy mi to došlo…

Mojím „najväčším zlyhaním“ bolo, že som brala obyčajné, bežné životné zlyhania ako tragédiu. Že som prepínala sily, že som sa naháňala za niečím, čo mi bralo jediné veci, na ktorých záleží – zdravie, pokoj na duši a schopnosť tešiť sa z maličkostí, tešiť sa zo života a žiť ho, nie ním len utekať ako šialená a myslieť iba na povinnosti.

pinterest.com

To, že v niečom zlyháš, je v poriadku… 

Ver mi. Všetci občas zakopneme, zlyháme, niečo pokašleme. Dôležité je vedieť si povedať – okay, toto už nezvládam! A urobiť zmenu, prípadne si priznať, že je to nad naše sily a poprosiť o pomoc. Je to normálne, tak zo seba nerobte železné ženy a železných mužov, nevládať je v poriadku. Je to ľudské.

OSTATNÍ PRÁVE ČÍTAJÚ
Čo bolo, už nezmeníš

Ja som to už od môjho posledného „zrútenia sa“ urobila mnohokrát. Odišla som z práce, ktorú som „nedávala“, vzdala som sa niektorých „snov“, lebo mi došlo, že je to len moje EGO a malichernosť… Niekedy sa tak veľmi upneme na to, čo si myslíme, že nám chýba, až sme totálne slepí voči tomu, čo už máme… A mnohokrát je to viac než dosť.

Pamätaj si: Vzdať sa, ak nevládzeš, je v poriadku. Oveľa horšie je zničiť sa tak, že sa to už nebude dať vrátiť späť. Či zdravotne, alebo emocionálne… Nezabúdajte na to, že zdravie vám nikto nevráti a psychické zdravie je veľmi náročné „dostať späť“. A mať psychické problémy je doslova peklo na zemi… A to vám za to nikomu nestojí.

Coverphoto: Photo by Yoann Boyer on Unsplash

Facebook komentáre