Čoraz viac a viac žijeme stereotypnými životmi. Nevyjdeme von z postele so slovami: „Dnes chcem niečo nové.“ Vychádzame stadiaľ so slovami: „Dnes bude snáď všetko po starom.“ Radujeme sa, keď sú veci tak, ako boli i doteraz. Bez akejkoľvek možnej zmeny. Vyhovuje nám, že si nemusíme na niečo nové navykať či sa tomu prispôsobovať. Preto žiadnu zmenu neprijímame v našich životoch…
Ja tomu rozumiem. Možno i viac ako ktokoľvek iný. Bola som vždy také to malé, ustráchané žieňa. Bola som vďačná všetkému, čo ostalo tak, ako malo. Všetko nové, čo sa mi kedy ponúkalo, som okamžite zamietla. Bála som sa zmien, pretože som nevedela, čo od nich mám očakávať. Občas som sa pristihla pri tom, ako mi stekali slzy po tvári, keď som sa musela vzdať niečoho, čo už bolo ako keby súčasťou môjho života. Súčasťou každého jedného nového dňa.
pinterest.com
Niekedy sú v našom živote veci, ktoré nemajú zostať…
Uvedomiť si toto bolo pre mňa tou najťažšou vecou. Aj keď som si to začala uvedomovať, stále som sa tomu bránila, zubami i nechtami. Či už ide o niekoho konkrétneho a či nie. Ktorýkoľvek človek, akýkoľvek vzťah, akákoľvek spomienka. Či už nás to napĺňalo šťastím a či nie. Duplom ak nás to len ničilo a nerobilo šťastnými.
Treba to všetko okamžite opustiť. Bez akejkoľvek emócie, bez akýchkoľvek váhaní. Netreba vždy ostávať v niečom len preto, že si nevieme predstaviť niečo iné, niečo nové. Dajme šancu každej jednej možnosti či šanci.
Nenavrávajme si už viac, že s novým prichádza len strach. Pokiaľ to neskúsime, nikdy sa to viac nedozvieme. Budeme stále len dokola v tom istom. Zaseknutí niekde uprostred zaužívaného a niekde medzi „chcem nanovo žiť“.
Niekedy zmena nemusí byť to, čo chceme. Niekedy zmena je to, čo naozaj potrebujeme. V hlave ju síce neprijímame, ale niekde vo vnútri po nej neutíchajúco prahneme.
Povedať zbohom…
Niekedy sa hovorí, že zbohom je tá najťažšia vec, ktorú si myslíš, že budeš musieť urobiť či povedať. Avšak niekedy to hovorí aj: „Ahoj znova“. Bude ťa to zo začiatku lámať, ale v konečnom dôsledku to urobí z teba človeka, akým si vždy chcel byť. Vyformuje ťa to do tej najdokonalejšej verzie seba samého.
A vieš prečo? Pretože budeš vedieť, že vždy sa dá od čohokoľvek odísť. Od čohokoľvek, ale i od kohokoľvek. Nebudú ťa už viac držať pri zemi veci, ale ani ľudia. Kedykoľvek budeš otvorený novým možnostiam. Nebudeš už viac žiť stereotypne. Budeš prijímať všetko, čo ti kedy bude naskytnuté.
pinterest.com
V určitom bode vášho života budete musieť začať požadovať to, čo si zaslúžite. A byť ochotní odísť, ak to, čo potrebujete sa už nedá poskytnúť.
Ja viem, nemáme byť sebcami, máme myslieť i na druhých…
Na ich city i pocity. Nemáme lámať iným srdcia a zahadzovať ich do pomyselného koša. Avšak opak je pravdou. Čím viac budeme prikladať vážnosť druhým, tým viac budeme ranení. Budeme postupne zabúdať na to, čo my chceme, na to, po čom tajne túžime. Takže sa ľudia stanú naším všetkým.
To bude i jeden z dôvodov, prečo ich nikdy nebudeme chcieť opustiť. Hoc by nás veľmi ranili a zraňovali. Až príliš veľa nám bude záležať na ich srdciach. A hoc tie naše nám budú lámať stále a stále, my tie ich nebudeme. Pretože takí nechceme byť. Nechceme myslieť len na seba. Nechceme sebe dobre, ale v prvom rade im. Boli sme takto vychovaní a vedení už odmalička. Už od prvého uzretia tohto sveta.
Avšak dajme i tomuto zbohom…
Začnime si seba vážiť natoľko, že od nich odídeme. Uvedomme si, že na prvom mieste sme len a len MY sami a nie niekto iný. Zaslúžime si oveľa viac, ako si len myslíme. Sme hodní nekonečnej lásky, hlavne takej tej, ktorá nás nikdy nebude zraňovať. Takej tej, ktorá nám nikdy nedá o nás ani na sekundu zapochybovať.
Ak takúto nebudeme dostávať, tak prečo ostávať? Kvôli niekomu druhému, kvôli pocitom niekoho druhého? Každý v našom živote nám niečo bude dávať. Ak to však nie je dostatočné, nikdy nebudeme úprimne šťastní. Nik v našom živote nebude mať nikdy také miesto v srdci ako MY. Ak hej, bude nás to len ničiť. Zapamätaj si: „Nik nie je tak dôležití ako TY sám!“
Autor: @patty.dvo
Coverphoto: unsplash.com
