Out of sight, out of mind. They say.
Pomaly som si sadla na nie príliš pohodlnú stoličku na balkóne. Milujem balkóny, hlavne tie, ktoré sú extrémne vysoko. Bol to 66. deň. Napriek večným poverám o tom, aké je toto číslo nebezpečné a nesympatiám ľudí k nemu, mne sa celkom páčilo. Konečne sa všetko dostalo do normálu a ja som si začala zvykať na toto miesto alebo ľudí, ktorými som sa obklopovala. Bavila ma ich kultúra, bavil ma ich zmysel pre humor. Bavila ma táto krajina.
Bola som rada, že znova niekde som. Niekde inde. Každý deň niekde, vždy niečo nové.
thoughtcatalog.com
No dnes som chcela ostať tu, sama na chvíľu. Ja a môj zápisník, nič iné. Samozrejme, že prvé, čo mi napadlo, bola spomienka na teba. Tá úbohá, stroskotaná spomienka. Spomenula som si, prečo tu vlastne som. Aj na to, ako som prvé dni čakala, aj keď som vedela, že je to nemožné. Čakať na niekoho, túžiť mu dať druhú šancu, keď on sám ju nechce.
Po pár dňoch ma to prešlo. Rýchlo. Uvedomila som si, že dusím samu seba. Že asi nemôžem začať odznova len preto, že som niekde inde. Začať môžeš, až keď tvoja myseľ bude na inom mieste, ako tá moja vtedy. Keď už viac nebude niekde, s niekým. Potrebuje priestor, preto som jej ho dala.
Dnes, som naozaj ostala “doma”. Pracovala som na pár veciach a potom si naliala pohár vína. O pár minút to prišlo. Správa od teba. Prečo je to vždy takto nastavené? Prečo neprišla tých 66 dní, ktorých som tu? Nevnímala by som ju tak intenzívne ako dnes, keď myslím na domov. Domov, ktorého veľkou súčasťou si bol ty.
Niekedy po ničom inom ani netúžime. Chceme len, aby sa ten, ktorý odišiel, vrátil. Povedal prepáč a vrátil náš život do “normálu”. No toto bolo sebecké. Presne ťa to vystihuje, prepáč. No v skutočnosti ma nemrzí, že to hovorím. Vieš, nechať niekoho úplne odísť, prestať sa o neho zaujímať a uvedomiť si, že ti vlastne chýba, keď jemu je už konečne dobre, to je normálne. No naozaj si si to mal nechať pre seba. Nekaziť život, ktorý je už napravený a nie vďaka tebe.
Naliala som si ešte jeden pohár bieleho a pozerala ako zapadá Slnko. Nebolo to nič špeciálne, pozorujem ho každý deň. No dnes bol iný. Chcela som odísť, prinútil si ma opäť myslieť na teba a prestať si vychutnávať okamih. Povedz, je to ťažké však? Uvedomiť si, že si poslal preč niečo, na čom ti vlastne záleží. Vadí ti, keď vidíš, že som s niekým iným? Keď vidíš, že som znova usmiata na každej fotke na instagrame? Báť si sa začal až teraz, že už nejde vrátiť čas tam, kde kedysi bol?
Bolí ma srdce kvôli tebe, bolí ma, lebo ti chce dať ďalšiu šancu, ktorú si dávno spálil sám. Bolí ma, že musím povedať, že stále pre mňa niečo znamenáš, že stále moc nado mnou máš. Nestrácam však rozum ako vtedy, neprestávam dýchať, keď s tebou nie som. Kráčam cestou vlastnou, po ktorej ísť so mnou nemusíš, len povedz a odíď. Neublížiš mi ako vtedy, keď život môj bol navrhnutý len tebou.
_day 66
