Značka
Andrea Bercik Nitkulincová a jej kniha “Bozkávam lepšie, ako varím”
On je šéfredaktorom miestneho denníka, ona jeho podriadená. On je ženatý chlap v najlepších rokoch, ona atraktívna bulvárna novinárka pracujúca na svojej kariére. Zapliesť sa zo zábavy so svojím šéfom je pre ňu hračka, ale ani jeho zákonitá nie je žiadna naivka.
Ktorá z nich je v skutočnosti väčšia mrcha?
“My ľudia sme zvláštne tvory. Chceme lásku, no mnohokrát ju nevieme dávať. Bojíme sa bolesti, ale potrebujeme ju, aby sme mohli rásť. Vieme, že máme odísť, no odísť nedokážeme. Rýpeme sa v minulosti, aj keď nám pritom krváca duša. Ubližujeme sami sebe, lebo bez toho nevieme žiť. Sme neverní svojim presvedčeniam a myšlienkam, pretože nevieme nájsť svoje ja.
Neviem, či som jediná, ale keď sa jedná o vzťahy mám taký čudný- neviem koľký- zmysel. Vždy
vycítim, keď sa niečo stane, alebo keď to s dotyčným skončilo nadobro. Možno sa nebavíme mesiace, ale potom príde ten pocit a o pár dní sa dostaví aj on….čo si priťahujeme myšlienkami, to nám vesmír pošle..či ako to je? Povedal si jasné, že ma máš rád, ale necítiš to na vzťah. Mať rád a milovať? Aký veľký rozdiel je medzi týmito dvoma slovami? A ako sa môže z jedného stať to druhé?
Presne o 2 dni na to som sedela v práci a premýšľala. Myšlienkami som bola niekde úplne mimo Bratislavu a mimo všetkého. Pýtala som sa samej seba, či som naozaj taká slepá… Keď som sa zamyslela, musela som sama uznať, že sme úplne odlišní. Ja som bola od malička blázon a istým spôsobom som milovala samotu a nevedela som žiť bez nej. Občas som sa do nej utekala skryť pred všetkým a bolo mi tam dobre. Samej.
Ona a on. Kapitáni tejto hry. Hlavné postavy tohto príbehu, ktorý sa zdá byť nekonečný. Ona a on. Na prvý pohľad tak veľmi odlišní, ale ako náhle zhasnú všetky svetlá, spadnú všetky masky, tak úplne rovnakí.
Obaja zranení, blúdiaci, hľadajúci lásku pred ktorou majú taký rešpekt a ktorej sa tak veľmi boja znova otvoriť. Oni, čo sa hrajú na bezcitných, lebo tak to menej bolí. Stretli sa náhodou…..ale náhody neexistujú. Stretli sa z nejakého dôvodu.
Každý človek má nejaké predstavy o budúcnosti… či už blízkej, alebo ďalekej. Môžeš si povedať miliónkrát, že nebudeš myslieť dopredu. Nemožné. Predstavy a sny sú nezastaviteľné a ty sa im poddáš tak či tak. Nehovoriac o spomienkach… Môžeš od nich “vypnúť” , ale len na chvíľu. Stačí pár pohárov vína, alebo slabšia chvíľa a hrádza, ktorú si vybuduješ, prepúšťa cez praskliny…
Cez praskliny, ktoré tam vždy boli.
