Značka
Ako veľmi je bizarná otázka: „už nemám šancu?” od niekoho, kto vám ublížil? Kto vám ublížil tak veľmi, že vždy, keď sa naňho pozriete, vidíte to. Vidíte presne to, čím vám ublížil. Či už je to obraz toho, ako vás mlátil, či obraz toho, ako ste boli vždy na poslednom mieste, alebo obraz toho, ako si to užíva s inou – je to jedno. Ten pocit, ktorý to vo vás vyvolá, bude vždy rovnako nepríjemný, ba priam odpudzujúci.
Beznádejným pohľadom sledujem cigaretový dym stúpajúci ku stropu. Kdesi pri mne leží minutá krabička cigariet a fľaša s alkoholom. Nespoznávam sa, takáto nie som. Či skôr, nebola som taká.
Som spomienka, na ktorú nechceš myslieť, ale ona sa zjavuje znova a znova vo chvíli, keď sa chceš pohnúť ďalej. Som výčitka tvojho svedomia, ktorá ti nedovolí spať. Moje zlomené srdce je tvojím najväčším hriechom.
Ľudia vždy kritizujú niečo, až kým to sami nezažijú. Napríklad taká láska k zadanému mužovi. Nie je pekné liezť druhým do kapusty, však? Kto by to len neodsudzoval? No presne tí, ktorí to pocítili na vlastnej koži.
Patrila som presne medzi tie ženy, alebo celkovo ľudí, ktorí mali predsudky voči tým, ktorí narúšali vzťahy iných a vytvárali akýsi milostný trojuholník. Takto ničiť šťastie a rozbíjať tak silné puto dvoch ľudí, no to je na hlavu. A potom sa stalo presne to, čo nikto nikdy nechce zažiť.
Plakala. Tak veľmi plakala. Jej oči vylievali slzu za slzou a ona nevedela zastaviť ani jednu z nich. Chvíľami sa pokúšala, veď je predsa silná žena. Potláčala bolesť a smútok tak veľmi, až jej navrela v hrdle hrča. Hrča, ktorú cítiš, keď nasilu zadržiavaš plač. Plač má ísť von. Má to byť ventil, ktorým uvoľňujeme všetko nahromadené napätie a stres. Obavy a smútok. Hnev a zármutok.
Ona ho však nechcela vypustiť. Chcela žiť ten istý život, ktorý žila doteraz. Chcela žiť to, čo si myslela, že žije. Chcela mať úsmev na tvári. Ten úsmev, ktorý mala predtým, než si prečítala tých pár správ.
Všetko zlé je na niečo dobré – v tejto jednoduchej vete je skryté toľké množstvo pravdy. Nikdy som sa však nad ňou akosi dlhšie nezamýšľala, pretože „tak sa to proste hovorí“. No teraz, keď si preč, sa zamýšľam asi nad všetkým podstatným aj nepodstatným. Teraz už viem, že to, ako si mi ublížil, by som si mala vážiť. Že je to hlúposť? Vôbec nie. Nikdy by som bez toho nepochopila, čo som pre teba znamenala. Respektíve neznamenala…
Stojíš na ceste a dívaš sa, ako odchádzam. Iba sa pozeráš, bez snahy zastaviť ma. Až keď môj obraz zastrie hustá hmla, uvedomíš si, že si ma od seba odohnal tak ďaleko, odkiaľ sa k tebe už viac nevrátim.
Zrazu to vieš a chceš ma zastaviť. Rozbehneš sa za mnou, ale v hmle netušíš, ktorým smerom sa máš vydať. Tisíckrát si prešiel po nesprávnej ceste a nenašiel si ma. Až napokon, keď už si unavený a nemáš silu pokračovať, ma dobehneš.
