Značka
Možno stále nechápeš, čo presne sa stalo. Možno len sedíš, hľadíš do prázdna a pociťuješ totálne odosobnenie s vonkajším svetom. Nevieš, prečo práve ty, prečo práve on, prečo práve vy. Veď to predsa konečne vyzeralo nádejne. Pokojne, autenticky – také, ako si si to vždy priala zažiť. No potom prišlo niečo, čo ti ukázalo, ako veľmi si sa mýlila. Aké ľahké je popáliť sa aj v takom vzťahu, ktorý pre teba doteraz predstavoval len bezpečný prístav.
Občas sa k ľuďom pripútame. Občas viac a pevnejšie, ako by sme mali, pretože ak raz zistíme, že sme sa naviazali na človeka, ktorý nechce kráčať s nami, ale túži bezcieľne lietať, získavame s týmto novým poznaním aj jednosmerný lístok do pekla. Ako bonus. Bonus, ktorý neskôr splatíme, ktorý si pýta šialené úroky a my musíme čerpať zo zásob, o ktorých sme ani netušili, že ich máme.
Viem, že to nie je ľahké… Len tak vstať, otriasť sa a odkráčať do bezpečia, keď ťa niekto oklamal, podviedol, sklamal či len tak použil a odhodil preč. Viem, že ten koktejl pocitov, ktorý sa v tvojom srdci namiešal, nie je ľahké „vypiť“, pretože je príliš trpký a horký, točí sa ti z neho hlava a kolená sa podlamujú, hoci v ňom nie je žiaden alkohol, a hlavnou prísadou sú iba spomienky, ktoré pekelne bolia. Viem, že sa cítiš presne tak, ako sa k tebe zachoval on…
Asi práve teraz ničomu nerozumieš. Bolí ťa každý nádych a zorientovať sa v realite či vo vlastných myšlienkach je problém. Odišiel. Možno bez slova, možno so slovami, že chce niečo iné, že ťa už nemiluje, že potrebuje zostať sám. Odišiel bez toho, aby si predtým cítila, že sa niečo deje.
A tebe sa zdá, že pomaly niečo z teba odchádza tiež…
Dlho som si myslela, že je to len moja slabina… Povedať rázne nie, ktoré vysloviť musím, aj keď láskou opité srdce často piští opak. Tak dlho som sa obviňovala za to, že neviem v tých správnych chvíľach zachrániť seba, ale radšej vyčkávajúc na zázraky potichu trpím. Ale nie som to len ja. Sme to my ľudia… Strach z koncov a s nimi súvisiacich nových začiatkov mnohokrát prehlušujú aj bolesť, ktorú cítime tu a teraz.
Sú medzi nami ľudia, ktorí nám najprv ukážu nebo a potom nás dostanú do pekla. A my? My s nimi zostávame… Prečo? Tiež som túto odpoveď dlho hľadala. Aby som pochopila sama seba. Aby som pochopila tých, o ktorých viem, že to peklo dobrovoľne podstupujú. Sú hlúpi? Sú príliš slabí, aby s tým skoncovali? Sú naivní, pretože veria, že sa to nebo okolo nich zase raz objaví? Sú len zaslepení láskou? Neviem to takto zatriediť… Ale jedno viem určite…
