citáty

Čo je mojou prioritou? To je otázka, ktorú som si musela položiť v pomerne turbulentnom období môjho života. Strácala som sa vtedy vo svojich myšlienkach, v tom, čo cítim, tápala som v každej rovine, ktorú môj život vtedy mal. Možno to poniektorí poznáte… V práci vás to nebaví, atmosféra na pracovisku je viac ako dusná, cítite, že by ste sa chceli venovať niečomu inému, no neviete, ako s niečím novým začať a kedy s tým starým prestať. Vzťahy, ktoré práve udržiavate, sú vlažné, nemáte pocit, že by vám niečo dávali, dokonca sa vám zdá, že ste niekde akoby nazvyš. A láska… V tej som vtedy pozorovala viacero otáznikov. Bol to jeden veľký chaos, ktorý tak pekný cit pretvoril na niečo, čo ma strašilo.

Mám dať druhú šancu? Má to zmysel? Kedy sa oplatí opäť niekomu dôverovať? Toto sú otázky, ktoré nám kladiete veľmi často a my, nech sa akokoľvek snažíme, vám nedokážeme poradiť. Nie je totiž výnimkou, že ľuďom, ktorí by si našu šancu zaslúžili, ju nedáme, a tým, ktorí ich už toľko premrhali, ich dávame opakovane. Niekedy je naozaj ťažké vycítiť, kedy je druhá šanca správnym krokom. Je to balans na tenkej hrane dôvery, ktorý sa nie vždy môže vyplatiť.

Cítite sa stále ako dieťa? Pevne verím, že aspoň v niektorých situáciách áno. Pretože ja osobne mám takéto momenty najradšej – keď sa znovu cítim bezstarostne, nemám žiadne povinnosti a môžem sa smiať z plného hrdla, akoby neexistovalo nič iné, len prítomný okamih.
Občas ľutujem, že som sa ako dieťa tak veľmi „ponáhľala do dospelosti“. Tešila som sa na to, keď budem dospelá, aby som potom, keď sa tak stalo, zistila, že chcem byť znovu dieťaťom.

Na svete neexistuje nik, kto by necítil smútok. Je to emócia tak častá, tak prirodzená pre každú ľudskú bytosť, až sa stala našou súčasťou. Vraví sa, že bez smútku by sme nedokázali precítiť šťastie… Môžem i nemusím súhlasiť. Ja sama som si totiž prešla obdobím, kedy som pre dlhotrvajúci smútok nedokázala dlhé roky cítiť nič. Ani ďalšiu bolesť a už vôbec nie šťastie. Stala sa zo mňa akási prázdna schránka, ktorá bola tým nekončiacim smútkom totálne vyprahnutá, a na tom, aby som opäť dokázala niečo cítiť, som musela vedome zapracovať.

Viete si predstaviť, že by sme nemali žiadnu minulosť ani spomienky? Boli by sme slobodní, nespútaní starými krivdami ani zážitkami, ktoré dnes naše správanie ovplyvňujú… Už dlho sa zamýšľam nad tým, ako veľmi má naša minulosť vplyv na prítomný okamih. Občas totiž cúvneme zo vzťahov, ktoré majú perspektívu, no až príliš sa bojíme nového začiatku so „starým“ koncom, aký sme už raz prežili. Nedávame druhé šance ľuďom, ktorí by ich možno využili, pretože sme pár druhých šancí dali človeku, ktorý nás kedysi sklamal. Pri započutí toho mena nami okamžite trhne a niektoré momenty nám pripomenú aj desiatky rokov staré spomienky, ktoré z hlavy márne vyháňame.

Toxické vzťahy… V dnešnej dobe tak často skloňovaný pojem, pod ktorým si môžeme predstaviť skutočne hocičo. Je to láska, je to priateľstvo, je to známosť, ktorá dokáže mať toľko podôb, no predsa len jednu spoločnú črtu – škodlivosť. Do toxických vzťahov totiž vhupneme omnoho skôr, ako sa stihneme spamätať, a vykročenie z nich už tak ľahké nie je. Toxickí ľudia nás totiž lákajú späť, prípadne vytrvalo pracujú na tom, aby sme na odchod ani len nepomysleli. Vnuknú našej duši pocit, že to sami nezvládneme, že nie sme hodní inej lásky, že bez nich to ďaleko nedotiahneme…