citáty

Spomínam si na rozchod, po ktorom som si myslela, že môj život nebude nikdy taký ako predtým. Nedokázala som si predstaviť, ako budem ďalej žiť s pocitom, že on si niekde žije svoj vlastný život. Bezo mňa… Budem sa ešte niekedy smiať? Tak úprimne a od srdca? Ako budem schopná ešte niekomu veriť? Myšlienka na to, že sa raz zamilujem do niekoho iného, mi pripadala desivá a úplne nereálna. Bála som sa každého nového dňa, ktorého ráno mi pripomenulo, že som sa znovu prebudila do reality, ktorá ma ničila.

Ako zabudnúť… To je otázka, s ktorou sa v správach od vás stretávame celkom často. Pretože je rozdiel niečo nadobro ukončiť a niečo definitívne ukončiť v sebe. Z vlastnej skúsenosti viem, že na to neexistuje žiaden návod. Zabudnúť totiž znamená pre každého čosi iné. Nejde len o jeden akt, ktorý nás zázračne vylieči a nik nám preto nemôže dať do rúk príručku, ktorú keď prečítame, budeme voľní a všetko necháme za sebou.
My ľudia fungujeme úplne inak a niektoré záležitosti si so sebou chtiac-nechtiac ťaháme až do konca života…

Určite ste aj vy stretli niekoho, kto si do vzťahu priniesol vskutku neželaný balíček… Jednoducho svoju lásku obdaroval nielen láskou, ale aj pocitmi, ktoré v ňom predtým zanechali iní. Predošlé vzťahy nás totiž zmenia a ak túto zmenu nie sme ochotní akceptovať, musíme sa zmieriť s niečím iným… Že nám žiadny ďalší vzťah proste nevyjde. Budeme sa trápiť, budeme trápiť toho druhého a po druhom či treťom pokuse sa z nás stanú zatrpknutí ľudia, ktorí v opačnom pohlaví vidia len násilníka, egomaniaka, sukničkára či jednoducho ďalšieho „nímanda“…

Poznáte ten pocit, kedy už prestávate rozumieť i sami sebe? Ja som sa do tohto stavu dostávala, keď toho na mňa bolo až príliš. Jednoducho v žiadnej oblasti svojho života som sa vtedy necítila sebaisto, a tak to vyústilo do momentov, kedy ma rozčúlila každá prkotina, rozplakala každá hlúposť, nad všetkým som strácala nervy a čelila som pocitom, ktorých príčiny som sa nevedela dopátrať. Nie je na tom nič zvláštne… Pretože ak chceme skutočne porozumieť tomu, čo práve cítime a prečo to cítime, potrebujeme pokoj.

Vážiť si seba… Aké klišé, však? Ale keď sa nad tým zamyslím, v obdobiach, kedy som v živote tápala, mi chýbalo práve to… Uvedomenie si, že aj ja mám nejakú hodnotu, že tým, čo robím, možno práve zosmiešňujem samu seba. Nechcem, aby ste si teraz začali myslieť, že vás vyzývam, aby ste sa stali namyslenými sebcami, ktorým je svet príliš malý, a každý naokolo je pre nich len bezvýznamnou postavičkou, ktorú možno iba využiť. Chcem vám dnes dokázať úplne niečo iné…

Každá z nás v istej etape svojho života príde na to, že byť dobrým dievčaťom je síce pekné, ale nie vždy aj účinné. Pretože ľudia sú naozaj rôzni a množstvo z nich na našu dobrotu priam striehne, aby ju mohlo využiť.

Som toho názoru, že pomáhať, dopriať a šíriť svetom lásku je našou povinnosťou. No zároveň pritom musíme mať na pamäti, že by sme to mali robiť spôsobom, ktorý nás nezraní.