citáty

Príchod nového roka máme spätý so značným množstvom odvahy niečo meniť. Dávame si novoročné predsavzatia, sami sebe sľubujeme, že veľa vecí konečne zmeníme… Ja som v týchto záväzkoch rokmi o niečo miernejšia. Vekom som sa naučila, že nový kalendár nie je zárukou nových začiatkov a že jedna polnoc, ktorú prečkáme s partiou kamarátov, ešte nemusí nutne znamenať, že odštartujeme život, po akom sme vždy túžili…

Vianoce… Niekomu toto obdobie pripomína nekonečný zhon, rátanie peňazí a šialený tlak v práci. Občas aj ja mám pocit, že Vianoce predstavujú akýsi čudný priesečník v našich životoch – ľudia sa občas správajú, akoby sa Vianocami všetko končilo a to, čo sa nestihne pred nimi, už nemá zmysel dokončiť, kúpiť či urobiť neskôr. A potom sú tu ľudia, ktorým myšlienka na Vianoce rozžiari tvár. Usmejú sa a so zasneným pohľadom si zaspomínajú na detstvo, prvé Vianoce so svojou vlastnou rodinou, na všetky okamihy, ktoré majú s Vianocami späté…

Vždy, keď nám napíšete, že ste sa v našich riadkoch našli, dodá nám to energiu písať ďalej. Nič totiž nie je krajšie, ako pocit, že to, čo najviac milujeme, má zmysel. Písanie je pre nás občas spôsobom relaxu a priznávame, že občas aj trápením – keď nastanú chvíle, kedy nie a nie premietnuť do slov to, čo sa práve v našej mysli nachádza. No zakaždým, keď si prečítame komentár alebo správu o tom, ako vám naše články pomohli niečo pochopiť či sa s niečím vyrovnať, pocítime neuveriteľný prílev energie ďalej tvoriť. 

Každý z nás si vo svojej duši nosí niečo, čo ho ťaží, a ani za svet sa s tým nikomu nepriznáme. Niekedy vlastne ani nevieme, prečo sa občas cítime tak, ako sa cítime – nahnevá nás úplná maličkosť, znenazdajky príde smútok, z ničoho nič bojujeme so slzami. A to všetko vypovedá len o tom, že nás niečo trápi. Niečo, čomu nevenujeme prílišnú pozornosť, prípadne žiadnu, pretože vieme, že nie je v našich silách zmeniť to. Avšak všetko má riešenie a niektoré z nich prichádzajú vtedy, keď ich najmenej čakáme.

Čítať vaše príspevky, ktoré nám posielate do nášho aj vášho blogu, pripomína listovanie v knihe, v ktorej sa nachádzajú tisícky príbehov. Mnohokrát si povieme, že sme niečo podobné prežili i my, prípadne si spomenieme na niekoho, kto nám rozprával rovnakú skúsenosť. A vďaka tomu máme pocit, že hoci je svet obrovským miestom, čosi nás všetkých predsa len spája, pričom nezáleží na tom, kto sme, koľko máme rokov a aké máme ambície. Naším spoločným menovateľom je túžba po pokojnom živote, po láske a po tom, aby sme viac neboli sklamaní, keď sa nám vzťah rozbije. Jednoducho… Nejde o to, kým sme. Všetci chceme milovať a byť milovaní…

Tie najdôležitejšie ponaučenia, ktoré nám doslova zmenia život, získame práve v období, o ktorom si myslíme, že predstavuje náš koniec. Prestaneme dúfať, že raz budeme šťastní, a už vôbec neveríme tomu, že sa vďaka týmto životným skúšam staneme omnoho silnejší. Nikdy predtým sme sa totiž necítili slabšie, bezradnejšie a zúfalejšie. Avšak keď sa to najhoršie pominie, uvidíme aj to, čo sme predtým prehliadli. Každé nešťastie nám totiž ponúka možnosť poučiť sa. Premyslieť si, či skutočne zlyhali iba iní, alebo nemáme na tom, ako sa cítime, podiel svojej viny i my.